Fontáč musí byť!

Fontáč musí byť!

Minulý rok som sa po návrate z Fontáča zamýšľal, prečo sa tam každoročne stále vraciam, keď je toľko iných a zaujímavých miest. Dnes už veľmi dobre viem, že sa budem s touto otázkou stretávať pravidelne. Prikrčené obočie a náznak nepochopenia..., až kým sa tam opäť nevrátim a nesadnem mu na lep. Fontáč je len jeden, vo svojej nekonečnosti je aj mojím večným údelom.

Fontáčsky príbeh, ktorý začal od konca

Fontáčsky príbeh, ktorý začal od konca

Stíchlo rádio. Dokonca ani Vanda nič nehovorí. Možno únava, možno preteky s myšlienkami, možno lov spomienok či vyfarbovanie predstáv. Prestávka medzi skladbami v playliste môže byť dlhá. Ako teraz. Každý z nás je so sebou. V upršanom svete necháva čas kĺzať na mokrej vozovke, až kým sa mu nerozostrí obraz otvárajúci bránu k zadnej strane viečok.

Slnečné rána vo Fontáči

Slnečné rána vo Fontáči

Sedím na rozžiarenej rannej terase a ukazovák mám vo fixe v ušku šálky s kávou z chrochtačky. Na Marošovom fúze sa ligoce ranný soplík, ktorý hynie pod teplým lúčom skôr, ako sa zalízne. Cítiť vôňu Kubových párkov prepletenú s pachom Hildiných výdychov. Ach, áno. Na rozsiahlej pláni sa pasú vypelichané kone. Dodávajú tomuto miestu špecifickú atmosféru a Hilde svoj recyklovaný produkt. Všetko je jedinečné. A pritom je každé ráno rovnaké. To sa nám vo Fontáči ešte nestalo.