7 bouldristov v magickom lese

Oli
A je to tu. Konečne nedeľa, deň odchodu. Deň, ktorý našu celú 7-člennú posádku delil od objavovania tajov švajčiarskeho Magic Woodu. Telefón mi zvonil skoro neustále, neposedná posádka sa už horlivo snažila dobojovať k finálnym inštrukciám ohľadom miesta odchodu.

Prišiel ten čas, prvá štvorica už poslušne naložená v Tranzoši dorazila pred Vertigo po zvyšok. Hneď po tom, ako sme naložili Rišove činky, a v Tranzoši bolo už ledva dostatok miesta na 15 min cesty bez otvoreného okna, mohli sme vyraziť.

Hovorí sa, že cesta domov je rýchla, že niet čudu, keď sa tam toľko tešíte. Cesta do Magicu, pokiaľ neporovnávame vodičov s teleportom na zadných sedadlách, prebehla tak rýchlo, že sme si ani nestihli uvedomiť našu cestu. A už sme aj riešili, ako sa otočiť na diaľnici a správne zabočiť do rakúskeho Feldkirchu na hraniciach s Lichtenštajnskom.

Dobre sme spravili. Ujovi na hranici sme sa totiž extrémne páčili, dokonca až tak, že si nás zastavil a vypýtal si naše doklady. Hneď po výmene adries sme mohli konečne nazrieť do Lichtenštajnska a začať si predstavovať realitu v Magicu.

Po príchode sme si bleskurýchle obsadili posledné miesta čo v kempe boli a prichystali sa na krátkeho šlofíka pred prvou ochutnávkou magického kameňa. Neznalí oblasti sme hneď prvý deň neodolali a zamierili na slávny Beach Block.

Toto rozhodnutie som oľutoval hneď po tom, ako sme sa začali rozliezať na bouldríkoch popri rieke. Extrémne hladký kameň nerobil v spojení s priamym slnkom ideálne podmienky. Ďalej po prúde sa nám podarilo nájsť pekný šutrík v tieni s dvoma peknými problémikmi za 6C a 7A+.

Neskôr sme sa dozvedeli, že spomínaný kameň bol aspoň 30cm pod piesočným nánosom z rieky, nevadí, po prešoférovanej noci sa nám ani nezdal. Večer v kempe sme sa pri ohnisku pustili do reči s ostatnými lezcami. „Čo leziete chalani?“ spýtal som sa. Odpoveďou mi boli ozrutne vysoké čísla, chvíľku som ani neveril, že matematika prirodzených čísiel pozná aj také hodnoty. Stále som skeptický.

Hneď nasledujúce ráno nám bolo jasné, že dnes nebude o nič chladnejšie. Naše kroky teda zamierili do lesíka nad riekou. Usadili sme sa pod krásnym bouldríkom Understanding, hneď nad Darknes Cave, kde sa chodí rozliezať malý Mirko, náš kamarát z kempu. Stále tým číslam nechápem, asi si svoju skepsu nechám pre seba a uspokojím sa so sladkou nevedomosťou.

Na rozlez si dávame krásny Freiwild 7A+, skoro každému pustil na prvý pokus. Ja ako milovník prelezov, som sa po intímnej chvíľke medzi mnou a Freiwild rozhodol, že to musím skúsiť ešte aspoň raz. Hneď vedľa bol menej pekný ale reálny Sméagol 7B.

Po mnohých pokusoch sme spoločne s Dodom a Adamom došli k záveru, že cez deň podmienky nie sú ideálne, a tak sa poberáme späť do kempu za relaxom a obedom. Zvyšok posádky poctivo rúbe boulder za bouldrom, vracajúc sa spať pýšiac sa peknými prelezmi.

Dodo, ja a Adam sme ale ani z ďaleka nemali uspokojený svoj denný apetít po žule. Vyzbrojený čelovkami sa vydávame naspäť za Sméaglom. Pokusy prestávame rátať už pár hodín dozadu, boulder krásne chytovatý, no tie nohy nie a nie trafiť kam treba. Nič to, vraciame sa aspoň s peknými spomienkami na nočné lezenie.
V kempe nás čaká vysmiatý Maťo s chalanmi, že bude mať narodeniny, tak sa treba rozpiť, nech to vo štvrtok zvládame. O chvíľku okolo ohniska koluje Stroh. Nepamätám sa, že by som niekomu ublížil v dohľadnej minulosti, no podaj. Zo slušnosti podám vedľa sediacim Nemčúrom. Prvý, skúsený, sa zasmeje a odmietne, že to pozná. Zvyšná časť jeho manšaftu, menej skúsená, naletí na moju pascu. O pol kola neskôr na mňa udivene pozerajú tri páry lesklejších očí a z kruhu je pol kruh. Nevadí aspoň nám ostane viac.

Ráno tretieho dňa sme sa 4 zo 7 chybne rozhodli, že dnes bude ten správny deň na rest. Podmienky boli asi najlepšie za celý týždeň, s chladnejším polooblačným podnebím a chladným nárazovým vetrom. Nevediac o hrôzostrašnej predpovedi na nasledujúce dva dni volíme radšej kúpalisko s vzácnou možnosťou zo seba opäť vodou vymodelovať človeka a vykakať sa bez strašidelnej myšlienky, že keď sa trošku pohnem, tak sa mi tojáše dotknú nákladu v pretečených toi toi-kách. Neodolateľná to myšlienka, tak sa opäť delíme.
Večer pri kempe sa nám chalani opäť pýšia peknými prelezmi, tentokrát zdolali aj pekný skok Dynos don’t dinos 7B. Jeden by pomyslel, že večne nahnevaný Adam (alias „Angry Adam“) bude prelezom potešený, no ak aj bol, pocit slasti úspešne zakrýval.

Sadáme si k ohnisku a otvorením domáceho jalbĺčka vyhlasujeme vojnu cestovinám so štyrmi druhmi syra, ktoré boli špecialitou nášho večerného menu už tretím dňom za sebou. Hanbu a tichú závisť sa nám nedá utajiť, a tak sa pýtame, čo dobrého majú na večeru ostatní. Tí nás uisťujú, že cibuľka a ostatné chuťovky na krájacej doske sú tiež len maškaráda na zakrytie nezdravej večere. Nepresvedčení skúšame cestoviny nahradiť špekáčikmi. Nevediac o Dodovej veľkej láske k mäsu na spôsob „well done“ nechávame opekanie naňho. Po pár minútach, keď neústupne bojuje a presvedčuje nás o tom, že jedlo ešte určite nebude, zisťujeme, že hlavný chod dnes bude uhlie dochutené s troškou mäsa pre exotickejšiu príchuť. Nevadí, ešte máme cestoviny.

Ďalší deň ráno prší. Deň trávime hraním spoločenských hier v Edelweisse. Večer sa hŕstka z nás, neschopná prebiť argument „čo tam“ a prehovoriť zvyšok posádky, pobrala preskúmať parkovacie návyky a kruhové objazdy mestečka Chur. Keď sa po kultúrne strávenom podvečeri vraciame z Churu, celý kemp už dávno vedel o Dodovom nakrokovanom 7C na Ostaši.
Jasné, Maťo mal veľkú oslavu, dokonca sa nám aj podarilo nájsť „picích sparing partnerov“ zo Slovinska, kto by to bol povedal. Hneď vedľa sa nám o dokonalý kempový zážitok starala skupinka nemeckých slávikov s gitarkou. Potešiť vedeli každého vkus, dokonca som si objednal legendárny song Fuck Her Gently od večnej kapely Tenacious D.

Upršané piatkové ráno skepticky vychádzame von zo stanu. Liezť sa ešte nedá, no ak to pôjde takto ďalej, tak si poobede isto zabúšime. Onedlho sa už s veľkými očakávaniami nesieme k šutríkom. Občasné kvapky naším očakávaniam príliš nefandia, ale náš duch je neoblomný, a už sa rozliezame na prvom, ževraj ľahkom 7A, Panzerknacker.
Navlhnuté oblinky a lišty v preleze extra nepomáhali. Množstvo pokusov nás aspoň kvalitne zahrialo a mohli sme sa presunúť k Dynos don’t dinos, nech si to aj ja skúsim. Počasie mi nedoprialo a po pár nezdarených pokusoch sme sa mohli začať túliť pod previsom.

Pochmúrnu náladu a podkopané nádeje o dobrých podmienkach počas nášho posledného dňa v Magicu nevylepšoval ani fakt, že už nebolo čo piť. S podkopanými nádejami a pochmúrnym zdravím idem spať. Chalani ešte ostali pri ohni. Dnes boli na večeru hamburgery. S Dodom v bezpečnej vzdialenosti sa chalanom podarilo preniesť cez nervydrásajúcu spomienku na Dodove opekanie.
Posledný deň sa budíme do krásneho dňa. S istotou, že dnes budú podmienky dokonalé, necháme kamene ešte trošku poschnúť, zatiaľ čo si pobalíme stany a ostatné pakšametle. Veselá štvorica, ktorá mala o deň restu viac, ako si žiadala, si chcela poskúšať bouldríky, ktoré oproti zvyšku zameškala.

Hneď sa púšťame do Freiflug 7A. Po rýchlom preleze a názornými ukážkami, „To vám musím ukázať, ako sa to má robiť“ od Adama, ktorý bol v probléme už zjavne veteránom, sa presúvame ďalej. Adam chcel isť skúšať predĺženú verziu Dynos, ja nádhernú líniu Red Rose za 7A+, a Dodo mal v pláne skoncovať účty so Séagolom, zatiaľ čo Lukáš s Peťom si hľadali ďalšie pekné problémiky.

Najprv sme sa vybrali na Red Rose, nechajúc Adama napospas jeho dedukčným a orientačným schopnostiam. Našťastie je to vytrvalý junák a čoskoro nás so sklamaným úsmevom víta. Slabí a chorí po prehratom súboji s Red Rose, ktorú sa podarilo zdolať len Dodovi, ideme za Adamovým cieľom. Predĺžená časť Dynos je za 7B+. Adam preto bojuje o hodnotný prelez vyvolávajúc snáď všetok hnev, ktorý sa mu podarilo naakumulovať.

Za divokého soundtracku sa Adamovi podarilo boulder zdolať. Zvuk, ktorý môže vzísť snáď len z obete slávneho Freddyho Kruegera, Adama sprevádzal aj cestou dole z kameňa. Jeden by aj povedal, že ho prelez poteší. Nič to. O chvíľku sa vracia vysmiaty Dodo so Sméagolom vo vačku. Unavení sa pomaly nesieme späť k Tranzošovi, obzerajúc sa po posledných pekných líniách. Zastavujeme sa ešte pri neznámom 6C. Po pár pokusoch je nám jasné, že už to ďalej nepôjde. Tesne pred odchodom stretávame Peťa. ktorý si berie domov, po neúspešných pokusoch z prvého dňa, legendárny Grit De Luxe 7A+.

Sklamaný z kurzu udalostí prijímame fakt, že viac nám tu nie je súdene nateraz zostať. Nevadí, aj tak sa vždy vraciam radšej do oblastí, kde mám resty. Magic wood je pre mňa, a verím, že aj pre ostatných, jedným veľkým restom. Preto sa sem budem vždy rád vracať.

Feďo

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *