Po roku sa vraciam k bielym stránkam, aby som ich opäť srdcu môjmu predostrel. A ono plné emócií z riadka na riadok prelietava, aby vám o tom príbehu francúzskom aj tento rok napísalo. Fontainebleau 2009 je ďalším krokom, po ktorom hlboká stopa ostáva. Aj preto sa o ňom oplatí písať a zaznamenávať všetko, čo nemohlo vzniknúť zo všednosti, pretože v záhrade krásy najvzácnejším plodom rýchlo sa stalo.
25.9.2009 (piatok)
Určite poznáte dni, na ktoré sa začínate tešiť, ešte sa o nich ani nezačalo v súvislosti s ničím hovoriť. Áno, toto je jeden z nich. Nejedna bednička s jedlom navráva o odchode. Zatiaľ čo Jano nakladá batožinu, skúšam sa vžiť do role nezainteresovaného. Po chvíľke som vďaka tejto odvážnej zábavke schopný vyvodiť niekoľko záverov:
1, zúčastnený kolektív sa isto chystá na ďalekú cestu
2, obsah bedničiek navráva, že kolektív má pri výbere stravy celkom zaujímavé kritéria
3, obsah bedničiek tiež navráva, že po večeroch tam musí byť zima
4, kolektív obsahuje menej ekologických jedincov, nakoľko sa aj napriek bezvetriu v okolí auta veľmi progresívne šíri agresívna aróma
5, pri piatom závere sa opäť vraciam k bodu dva a smutne si ho dávam do súvislosti s bodom štyri.
Bod šesť si už radšej netrúfam vyvodiť a pekelne rýchlo sa cítim zainteresovane. O pol šiestej večer sme už nalodení, ani nie tak hlava na hlave ako bedňa na bedni. Janov Transit však pojme viac ako mu forďáci píšu do užívateľského manuálu a my sa tomu tešíme. Luigiho ovláda neistota ohľadom spacích podmienok, popričom často zdôrazňuje komfort minuloročnej jazdy, v rámci ktorej sa mu niekedy otvorili možnosti prestriedať aj dve polohy.
Párty bus však vlieva veľké nádeje a zakrátko je jeho priestor využitý na kompletné natiahnutie štyroch ľudí v dvoch radoch a dvoch podradoch (cháp ako priestor na nohy pod sedadlami) sedadiel, plus dvom vpredu ponúka volant a pekný výhľad na cestu. Posledné dve menované miesta však bývajú o niečo menej vyhľadávané.
Po polceste strieda Jana za volantom Klinec a mne sa darí dostať na podradový priestor, ktorý vôbec nie je podradný. Dalo by sa tam aj dobre vyspať, ale intenzívna dávka primitivizmu z úst len omylom preslávených slovenských raperov plodí mrle. Onen účinok je tým pádom pochopiteľne vyhľadávaný vodičmi na dlhé trate. Napríklad taký Kubo ale spí ako zarezaný a v rámci celej cesty ho vídať len keď ide čúrať alebo keď sa cez neho nakláňam, aby som znovu otvoril okno. Tak, či onak, cestu zvládame pokoriť za 13 hodín, čo vôbec nie je najhorší údaj.
26.9.2009 (sobota)
Do osvedčeného kempu v Grez sur Loing dorážame v ranných hodinách. Otvorením kufra dochádza k batožinovej explózii a teda ani tentokrát sa nevyhýbame vybaľovaniu. Stany rozkladáme v trojuholníkovej formácií a vytvárame tak medzi nimi námestíčko ako priestor stretávania pre nadchádzajúci týždeň. Neviem sa dočkať na ten ruch, na ten život, ktorý tu bude pulzovať pri pred-čúracích stretkách, nehovoriac o po-čúracích. V čase, keď už slnko svieti na naše námestie pekne zvysoka, opúšťame kemp za prvými lezeckými zážitkami. A ako ináč, ak nie opäť do pieskových Cul de Chien a Rocher aux Sabots.
Po niekoľkých rozlezových hodinách sa začína hlásiť únava z cesty. Dôsledky šoférskej aktivity Jana lámu a onedlho už vníma svet z inej perspektívy ako človek vzpriamený. Zvláštne ako ho niektoré zákruty v sne vytáčajú. Ešteže nezačal preraďovať, mohol by sa nám nekontrolovateľne vzdialiť. Skúšame s Luigim Arabesque, stropový boulder po dierach a všelijakých dojniciach. Zatiaľ čo vymýšľame prelezový problém, Klinec odchádza na potulky ľahkými bouldrami. Pri ceste naspäť ho nachádzame pod jedným z nich rozvaleného na bouldermatke. Musel veľmi škaredo spadnúť, lebo ho vôbec nešlo zobudiť.
Ondro nám dal tip na lacné lezečky v Decathlone, v nákupnom komplexe pri Barbizone. V domnienke, že ich kúpou sa zvýšia aj schopnosti pohybu na skale a ich použitie aspoň kúsok priblíži ku kvalite rozlezových výkonov francúzskych dôchodcov v Bleau, Klinec s Kubom nezaváhajú a okrem piva si z nákupného strediska v rukách vynášajú aj čarovné balerínky. Kráčajú naprieč parkoviskom a zrazu sa ich kroky spomalia, zatiaľ čo svet okolo nich neuveriteľne zrýchli. Necítiť vietor, vytráca sa aj možnosť nádychu a k moci sa dostávajú iskry v ich očiach. Ladnými pohybmi dávajú najavo svoju hrdosť, sú ako víťazi so svojimi trofejami. V tomto momente má svet svojich jediných kráľov, áno sú to oni. Pozerám okolo seba ale všetko okrem nich je rozmazané. A tak, ako všetkým naokolo, ani mne neostáva nič iné, iba hľadieť na nich a zabudnúť na svet, ktorý tu bol predtým..
Prvá večera sa veľmi rýchlo zapisuje do análov, keď si Remik z Klincom prestierajú na petangovom ihrisku. Všetko by bolo v medziach normálu, keby použili aj nádobky (kľudne akékoľvek), ktoré by im umožnili zamedziť priamemu kontaktu jedla s prašnou zemou. Nešťastná náhoda zariadila, že sa ich pokrm obohacuje o rozmanité ingrediencie a po polhodinke hľadania neškrípajúcej cestoviny v kope hliny si popri natieraní chleba závistlivo prezerajú naše ešusy.
27.9.2009 (nedeľa)
V uličkách Franchardu (Isatis-u) sa už pred obedom rozutekávame a po ľahkých, už resty naše bouldrové atakujeme. Zvláštne, ako sme na niektoré ešte stále nedorástli. Štatút sme im ponechať museli. Na niektoré bouldre fontáčske inde proste nenatrénuješ. Právom sa ti len tak nevzdajú a význam svoj si strážia. Ja byť boulder, tiež som taký..
Opäť sa potvrdzuje a smutne nám na oči predstiera, aké rozdiely sú vo výkonnosti našich bratov českých a nás. Že to bude v podmienkach kamenných, zhodujume sa, a hneď po tom ako jeden z nich na OS boulder 7C vylezie, otvárame pivo a ku konfrontácií všetkých príčin dostávame sa. Jeden by nepovedal, ako príjemne ma daná debata naladí a ku koncu dňa už presne viem, čo si v hypermarťáckych regáloch vyberiem.
Všeobecne platí, že výhodný nákup ušetrí ti peňaženku, no po kúpe zemiakového šalátu, Klinec už vie čo neušetrí. A tak sa po guláši z konzervy stáva výhodný šalát iba ďalším polienkom do ohňa v jeho žalúdku. Plamene šľahali a iskry lietali vždy, keď sa Klinec odišiel prejsť a dobrému spánku zbohom povedať.
28.9.2009 (pondelok)
Mimo prvých slnečných lúčov, sa prostredníctvom Klincovej snahy o neutralizáciu tráviaceho systému, budím na vytrvalé chrúmanie tyčiniek Dru. Otváram sprievodcu a na dnes volíme sektor Petit Bois. Oblasť je hneď za mestom Nemours, južne od kempu. Z áut sa tu vystupuje rovno pod bouldrami, čiže losovanie o prenos bouldermatky tu stráca to správne korenie. Víťazi sa až tak netešia a porazení až tak nenadávajú. Dokonca si tu človek môže s prehľadom hocičo zabudnúť v aute.
Oblasť je komplet zalesnená, čiže lezenie počas teplých dní tu nemusí byť až takým problémom. Po vstupe do lesa nás hneď víta boulder Big dragon, dobre známy aj z Grahamovho pôsobenia v Dosage 2. Veľmi rozvážne ho obchádzame. Zaujme nás relatívne vysoká stienka s Big Jim-om, nádherným kolmým lezením po premenlivých dierkach. Komu šľachy dovolia, ten vylezie, čiže mladý a zdravý Luigi prvý dochytáva prelezovú hranu.
Pod stenou sedia traja dôchodcovia z Veľkej Británie s rozviazanými lezečkami. Pochlipkávajúc čajík prezentujú racionálny prístup k boulderingu po tom, čo ich vek len ťažko siaha po kompromise so silou.
Aj tento večer sa snažíme ísť spať čo najneskôr, aby sme nemuseli vstávať tak skoro.
29.9.2009 (utorok)
Štvrtý deň sme si už vopred predurčili pre rest a aj keby sa určite ešte dalo búšiť, snažíme sa náš plán dodržať. Istota je istota a predísť vo Fontáči zraneniu je na nezaplatenie. Nutnosť regenerácie nám plní nákupné košíky prostriedkami pre zabezpečenie dostatočného pitného režimu. To je dôležité. Ako najspoľahlivejšie zo spomínaných prostriedkov sa javia litrové plechovky dánskeho piva, familiárne skloňovaného ako Faxo, Faxík – záleži od nočnej hodiny. Pre vyplnenie času si kupujeme petangové gule a futbalovú loptu. Sťa čiperní šráci beháme v parku pri rieke Loing, obšťastňujúci sa nejednou nádhernou prihrávkou. Aby to celé náhodou nevyzeralo ako tréning anglickej futbalovej reprezentácie, hrá sa s nami aj Faxo. Faxo je veľký beťár. Petangové gule sme tak ani nerozbalili a futbalovú loptu na druhý deň už nenašli.
Nočnej ceste z parku sa dávajú zásluhy za objavenie veľmi vďačnej zábavy spočívajúcej v najrýchlejšom možnom prechode živého plotu. Ide o nesmierne náročnú disciplínu, kde rozhoduje dravosť a jej správne využitie. Ako jedinec s najtvrdšou hlavou sa ukázal byť Jano, ktorý dosahoval neuveriteľné časy. Čo kolo a nový štart, priepastné rozdiely medzi nami sa len potvrdzovali. Pre víťaza čakal destilát a brzda v podobe vody s rieky. Nakoľko však Kubo nesúťažil, spomínanú cenu zodpovedne spravoval a pomerne rýchlo si na riečnu vodu zvykol.
Rozbehnutá afterpárty sa ale na žiadosť majiteľa kempu celkom rýchlo stopuje a pomaly sa tak opúšťame, každý vo svojom spacáku. Luigi si v zámienke pozorovania jasného nočného neba líha von pod holé nebo. Po chvíli počujem ako prosí, aby sme ho s tou karimatkou prestali točiť, že si nemôže zapamätať pozície jednotlivých súhvezdí. Zakrátko zaspal.
Po tom, čo vytrasiem aj posledný zvyšok tuje, vyzlečiem si dotrhanú mikinu (prepáč Kubo) a zapínajúc spacák sa ešte stihnem strašne počudovať nad tým, ako dokáže byť jeden rest day náročný.
30.9.2009 (streda)
S patričnou únavou opúšťame jemne pred obedom kemp. Dnes opäť nová oblasť. Tentokrát nás nohy nesú na miesto s pieskovými vetrami (túto zátvorku venujem všetkým, ktorí si dokážu z použitého plurálu svižne odvodiť pomnožné slovo jediného významu a nie je pre nich problém vytvoriť si narýchlo jeho spojitosť s niektorými členmi našej výpravy), s menej príťažlivým názvom 95,2.
Naozaj nešťastným rozhodnutím sa začíname rozliezať v (na pohľad skutočne banálnych) rajbáskoch. Nemenovaná ikona lezeckého sveta by tu totiž isto neotáľala s použitým prídavného mena „vypečenej“ a pojem rajbásek by tak isto veľmi rýchlo vyzdvihla do nepredstaviteľných sfér lezeckej obtiažnosti. Veru, po chvíľke ma charakter bouldra navádza až k takým zvláštnym pózam, že začínam premýšľať do akej miery sa práve venujem športu, realizácia ktorého ma sem priviedla. Myšlienka na pád sa svojou atraktivitou rýchlo prepadá až na posledné priečky v mojom zážitkovom rebríčku. Žiaľ, nemohúcnosťou ďalšieho pohybu vytúženým smerom je pád nezvratný. Okamžitá zmena priorít spočíva v prenesení snahy na rozuzlenie končatín skôr ako dopadnem, pričom túžba dostať hlavu nad telo tiež nezaostáva. Aby som vás už ďalej nenapínal, dráma nakoniec končí takmer prirodzeným dopadom ako často vidíte aj v lezeckých videách.
Nedalo mi trošku vám nepriblížiť zážitky z tunajších skvostíkov. Kto už vo Fontáči bol vie, že ide o bouldre, pri ktorých sa veľmi dobre žartuje so slovom madlo, no úsmevu sa vám dokonca dostáva aj pri spomenutí slova chyt, či kľúčova noha. Tieto problémiky sú položeného charakteru a komicky je položená aj ich klasifikácia, ktorej hodnotu by ste ešte úplne bez problémov našli v akejkoľvek žiackej knižke lenivého študenta.
Smejeme sa sami na sebe a dôchodcovia všade okolo sa smejú na nás tiež. Ale to je Bleau, treba tu naliezť neskutočné kilometre, aby si si raz mohol dovoliť namiesto veľkého matraca doniesť pod balvan len malý koberček. Koľká istota a viera v seba samého je v tom, do čoho si navonok iba utieraš lezečky.
1.10.2009 (štvrtok)
Každým novým dňom sa potvrdzuje, že posunúť tohoročný odchod o týždeň skôr bol dobrý ťah a aj dnes sa môžeme tešiť z vynikajúceho počasia. Babie leto je v plnom prúde. Na slnku je síce ešte relatívne dosť teplo a nejeden práskač by sa na túto skutočnosť mohol sťažovať, no my si pochvaľujeme. Dnes lezieme na kvantá a Cuvier je pre onú činnosť ako stvorený. Stačí sa na pol dňa stratiť v skalnom bludisku a večer pre vás môžu prísť. Mali by byť však aspoň traja, aby vás vládali odniesť do auta.
Poobede nás prichádza pozrieť Janov kamarát Igi z Paríža. Igi má akúsi zázračnú schopnosť získať si extrémne rýchlo Luigiho pozornosť. Čoskoro nám však dochádza, že nejde ani tak o Igiho charakter, či výzor, ako o Igiho čokoládu. Igi mal zo sebou veľa čokolády.. a tak prvým, kto to na dnes balí je spomínaný Luigi aj s Janom. Chalani miznú v prvej krčme a my ostatní mizneme medzi kameňmi. Kvantá sú kvantá, lezieme na všetko, čo aspoň trochu pripomína kameň. Pri päťdesiatomsiedmom bouldri mám už pocit akoby mi narástli zo dva nové páry končatín. Nuž, je čas ísť, aby som tu znenazdajky neuplietol aj voľajakú pavučinu.
Bas Cuvier prikryla tma. Jednou z nových rúk otváram dvere na aute a už pádime vyzdvihnúť chalanov do krčmy. Celkom výrazný časový interval medzi našim posledným rozlúčením do nás vlieva obavy ohľadom množstva prázdnych pohárov na ich stole. Luigi s Janom to však ustáli celkom na úrovni a hanbu nám nenarobili. Ale veď my vieme, že to bolo tými cenami..
Po večeri odchádza Klinec, Kubo a Remik na druhý koniec kempu osláviť príchod Klubiho skupinky. Dobre naladení sa vracajú v čase, keď má už Luigi vypílenú hlbokú dieru a ja s Janom už tiež spíme. Budí ma až Klinec po tom, čo objaví vo svojej igelitke ježka a v presvedčení o chytení chlpatej socky známej z minuloročného výjazdu vyspevuje oslavné ódy. Viem, čo som minulý rok videl a možno aj preto ide o socku „chlpatú“. Kámo, tak tieto ódy sú zbytočné. Na chlpy jabĺčko nenapichneš.
2.10.2009 (piatok)
Ráno je sprevádzané večernými historkami od ohňa. Asi ich ale nespomeniem. Veď čo keď sa niektoré nórky naučia po slovensky?
Útočiskom predposlednému lezeckému dňu je Franchard Cuisiniére, snáď jedna z najkrajších oblastí v okolí Fontainebleau. Radosť pozorovať ako sa v každej oblasti mení krajina, od suchozemskej púšte, cez gaštanové lesy, až po lesy ihličnaté ako v tomto prípade. Okolie Bleau je nádhernou prezentáciou prírodnej variability na priestore širokom len niekoľko kilometrov.
„Uééééj, I did it!“ ozýva sa lesom až sa z toho vlní kôra na stromoch. „My first 7B!“ a to už znejú aj oslavné chorály. Na niektorých miestach dokonca kôra opadala. „Uéééj!“ objatie sem, objatie tam. Sympatický mulat si ide tvár úsmevom potrhať a mne stačí jeden pohľad, aby som v tom bol zatiahnutý tiež. Vzadu na skale zrazu moju pozornosť zaujme transparent s výzvou: „Bouldristi všetkých krajín spojte sa! Spojte sa cez radosť z toho, čo robíte a uvidíte ako rýchlo to budete milovať.“ Hneď ako ho dočítam prepadne má strašná radosť. No nie je skvelé, že to dal?
Posledná noc musí byť výnimočná, tak sa chytáme erárneho grilu. Rozpútame nehorázne hody. Grilovačka nielen s veľkým G ale určite aj R. Všade sa váľa mäsko, stekajú maste, chrumkajú kostičky. Ak by bol s nami nejaký vegetarián, pravdepodobne by sme už mali po chlebe. A bagetách. Ak by šlo nedajbože o zástupcu Slobody zvierat, pravdepodobne by už po kempe zháňal podpisy pre svoju petíciu. Našťastie sa nám nikto takto nevyprofiloval a každý sa povinne a s radosťou obžral do guľata.
3.10.2009 (sobota)
Tak a je tu presne typ rána, ktoré už nerozveselí ani pestrá paleta mäsových grgov. Prišiel čas nechať zaniknúť naše námestíčko, pobaliť sa a absolvovať posledné posedenia na chladných misách stiesnených miestností kempu.
Lezeckú rozlúčku situujeme do oblasti Elephant, len niekoľko málo kilometrov od kempu. Áno, je tam veľmi pekne a je tam aj ten sloník. Trošku sa čudujem, prečo sa sem dostávame až na tretí rok.
Ako nám aj Klubi rozprával, túto oblasť okrem pieskovcového slona preslávil istý fantóm s paličkou. Samozrejme, že to znie neuveriteľne ale len dovtedy, čo začujete klopkanie paličky o skalu hneď po nalezení do bouldra. Ide o kontrolóra správnosti aplikovanej lezeckej techniky (zároveň aj striktného odporúčateľa), ktorý sa podobá na nízkeho dedka v okuliaroch. Pri státí sa podopiera paličkou, často využívanou ako ukazovátko. Smutné je, že aj keď dodržiavate jeho pokyny a nasledujete paličku, nikdy nedocielite fantómovú spokojnosť. Ešteže zmizne tak rýchlo ako sa objaví. Nevytratí sa však po ňom všetko. Kubo sa dodnes každú noc budí strašne spotený, sťažujúc sa na neprestávajúce ťukanie. Niečo z fantóma v ňom ostalo.
Podvečer ešte naposledy brázdime regály a skupujeme veľa francúzskeho, nech aj naše domovy na čas pochytia niečo z chutí, vôní, tvarov a atmosféry tejto krajiny. Tak ako naše dni.
Tohtoročné záznamy v denníku sa končia. Nebudem to príliš uzatvárať, aby sa mi o rok ľahšie nadväzovalo. Veď nás čaká ešte veľa voľných strán…, tak prečo ich tiež nezapísať?
Oli