Bouldering za veľkou mlákou 1. – Yosemite Valley

Horúce oranžové slnko, večne modrá obloha, dokonalá žula a tie najlegendárnejšie problémy sveta. Welcome to California! Hoci mojim prvotným podnetom pre cestu do USA nebol práve bouldering, neľutujem ani minútu, ktorú som strávil touto zábavkou. Či už to boli hladučké vybielené hrany a pekelné mantle v Yosemite Valley, alebo krvilačné lištovačky a obrovské šutre v Buttermilks, neskutočne som si to vždy užil a rád sa teraz s týmito zážitkami s vami podelím... Enjoy!

Nadšené úsmevy na našich tvárach sa pomaly menia na kyslé ksichty. To, že teta na letisku nebola až taká informovaná a tvrdila nám, že Yosemity sú zatvorené pre obrovský „Rim Fire“, sme ešte nejako predýchali, ale keď si z nás týpek vo vlaku robil srandu, či ideme pomáhať hasiť, to ma už celkom nasralo. Milujem tento americký humor…

Našťastie sa katastrofické predpovede nenaplnili a my konečne stojíme v prachu bájneho Camp 4 pod jedným z najslávnejších „liepakov“ na svete. Magnéziom namaľovaný blesk na jeho nástupe znamená jediné – Midnight Lightning. Asi neexistuje bouldrista, ktorý by nepočul o tomto skvoste, a ktorý by si ho nechcel vyskúšať. Dotknúť sa jeho šmykľavých nástupových líšt a nepríjemných výlezových oblín, dokonca túžime aj my, ktorých Oliver nazýva „špageťáci“.

Môj prvý osobný kontakt s „polnočným bleskom“ bol dosť chladný. Zjavne sme si vôbec nesadli. Bolo to asi ako korčuľovanie na tupých korčuliach, alebo jazda na neutrále…. „Fúha, fakt je to dosť vysoké….“, vravím si, no v podvedomí ma upokojuje myšlienka, že to preliezli už niekedy v 70-tych rokoch. To predsa nemôže byť ťažké…

Skúšam nastúpiť, no nejde. Skúšam ešte raz, zase nejde. Konečne na tretí pokus držím lištičku, nohy na vymastených hrankách, a štelujem sa na dlhý dynamický krok. Krátky pohľad na korene trčiace z piesku a veľký šuter pod mojimi nohami, dobrovoľne zoskakujem a už aj utekám do obchodu, kúpiť si jednu peknú bouldermatku a sprievodcu, ktorý ma nasmeruje do niečoho lezitelnejšieho…

Druhý pokus o bouldering aj s matracom pod zadkom už vyzerá trochu lepšie. Mením stratégiu a namiesto V8, mi na rozlez postačí aj V0. Veď sme tu dva mesiace a aká by to bola nuda, keby sa v tom hneď sucho prejdem… Bouldering v Yosemitoch je úžasný práve v tom, že si tú prídu na svoje aj klasici. Časy kedy miestnych lezcov zaujímala viac značka vína, ktorú pijú, ako to, či sa dá ten previs, pod ktorým sedia. preliezť, sú už síce dávno preč, no zopár problémov sa tu zachovalo aj z tejto doby. Ďalší miestny skvost je Wine Boulder. Práve tu v polovici 50-tych rokov preliezol Warren Harding legendárny traverz s fľaškou vína v ruke. Ja som na Wine Traverse za V0 potreboval obe ruky, obe nohy, pytlík s mádžom a dva pokusy, takže borci zrejme liezli tak dobre ako pili…

Ďalšie dni, hneď potom ako sme sa doničili v miestnych špárach a stenách, zostalo po večeroch trochu času aj na bouldre. No a samozrejme, restday sme väčšinou prebouldrovali takmer celý…

Prvý týždeň teda pribudli na náš zoznam krásne klasické špáry od Royala Robbinsa, nepríjemné mantle od Chucka Pratta, alebo problémy, ktorými sa posúvali hranice miestneho lezenia, pomenované po ich prvoprelezcoch,: Kor Problem V3 a Ament Arete V6. Oba tieto bouldre predstavujú lezenie v technickej platničke, prípadne po previsnutej hrane. Ich, viac ako 50-ročnú históriu badať na výrazne opotrebovaných chytoch a stupoch. Strašne by ma zaujímalo, čo mali chlapi v 60-tych rokoch obuté, keď už vtedy liezli takéto veci…

Oblastička Camp 4 je rozdelená do štyroch sektorov (Columbia Boulders, East, Center, West) a v okolitom lesíku je spolu cca 230 bouldrov od tých najľahších, označených ako VB až po tie najťažšie za V13. Medzi najkrajšie, ktoré sme si otestovali aj na vlastnej koži patria určite: The Largo Lunge V0, Chapman Overhang V1, Bachar Cracker V4, Tendons Give V4, Cocaine Corner V5, Battle of the Bulge V6, ale ak by ste mali sily nazvyš, určite si nenechajte ujsť skvosty z obdobia, kedy do údolia prišli „stonemasters“, Ron Kauk, John Bachar a iní, ktorí tu vytýčili v 70-tych a 80-tych rokoch neskutočné línie: Midnight Lightning V8, King Cobra V8, The Force V9, Thriller V10. No a ak stále nemáte dosť, tak buď prestaňte trénovať, alebo si skúste známe Moffatove kúsky: Stick It V11 a Dominator V12. Najťažší boulder, aký sa tu dá nájsť, je Sharmov sit start Dominátora s názvom Dominated V13.

Jeden príjemný deň, tesne pred odchodom do Bishopu, sme strávili v sektore Happy Isles, kde som pokúšal stropovú širočinu Cedar Eater. NApozeral som si ju v jednom z tých parádnych lezeckých filmov, už ani neviem, či to bol Sharp End alebo First Ascent, a vedel som, že toto si musím skúsiť! Po hodine blúdenia a hľadania, a po ďalších desiatich minútach zmietania sa dole hlavou s nohami zaseknutými hlboko v špáre, pričom som sa nepohol ani o centimeter, som si povedal, že niektoré veci sú iba na pozeranie a môžeme ísť preč…

Niečo ma však prinútilo ešte „chvíľu“ zostať, otejpoval som sa od hlavy až po päty, a po ďalších troch hodinách nacvičovania bola špára pripravená na prelez…

Nasledoval dlhý oddych, počas ktorého som si konečne pekne v tichosti vychutnal silné lúče kalifornského slnka, vôňu borovicového lesa a vzdialený šum vodopádu Vernall Fall. Áno, aj taký je bouldering v Yosemite Valley…

Prišiel však čas zúročiť všetky novo nacvičené techniky špárového lezenia a pospájať kroky do uceleného prelezu. 10 metrov pekelnej driny, členky povykrúcané, hánky zakrvavené a brušáky úplne odpísané. Áno. aj takto môže vyzerať V5 v Yosemite Valley…

Yosemity sú naozaj dokonalé miesto. Je úplne jedno, či je človek ortodoxný bouldrista, či vyhľadáva iba špáry, alebo je typická stenová krysa. Ešte nikde som nezažil takú úžasnú atmosféru ako večer pod „Midnightom“. Ľudia sa vrátia z lezenia, rozložia bouldermatky, skúša a padá sa až do tmy. Niektorí prídu, skúsia, nejde to a venujú sa radšej svojej „king cobre“ a spotovaniu. Niektorí naliezajú stále dookola a záverečný mantel im doslova nedá spávať. Niektorí majú len tú „king cobru“ a sú spokojní. Občas sa objavia aj takí, ktorí ani nestihnú dopovedať obligátne: „can I try?“ a o chvíľu už za hlučného potlesku publika, dočahujú záverečnú lištu. No a niektorí majú „king cobru“, venujú sa spotovaniu a v pravidelných intervaloch sa len tak z nudy sucho prejdú celým bouldrom (tých som fakt nemal rád…). Tak tomu hovorím legenda! Tomu hovorím boulder!

Jediné čo ma mrzí je, že mi boľavý lakeť (a slabé fixy), nedovolili rozhliadnuť sa na túto parádu aj z vrchu. Fakt som to túžil vyliezť…

Balíme a odchádzame za novými dobrodružstvami na červený piesok do Utahu s malou zastávkou v horúcej kalifornskej púšti pri Bishope.

Buttermilks here we come!

Maroš

Komentáre

  1. Zaujímavé čítanie, ďakujem za článok Maroš a teším sa na pokračovanie. Nech to lezie!
    Oli

Pridaj komentár

Current ye@r *