Boulderingová etika – mňa sa to netýka?

Bouldering v prírode nemá svojho rozhodcu, ktorý vás zhodí z balvana, keď dáte nohu za čiaru. Tu ste si sudcami sami, len vy a vaše svedomie. Ak ste dostatočne uvedomelí, ono si vás nájde a kruto sa vám vypomstí. Ale čo keď si jednoducho neuvedomujete dôsledky svojho konania v prírode pri dobýjaní bouldrov, netušíte čo sa patrí, ba dokonca neviete, čo si predstaviť pod pojmom „čistý“ prelez? Dovoľte, aby som nakŕmil vašu uvedomelosť, nech sa prebudí a robí vám spoločnosť všade tam, kde sú pánmi sveta skaly, stromy, voňavé ihličie a vzduch, čo šteklí srdcia.

Každá súťažná disciplína má svoje striktné pravidlá, ktoré pre všetkých zúčastnených vytvárajú rovnaké podmienky. Vzniká tak férové prostredie pre porovnávanie. Každý, kto sa chce zúčastniť, musí stanovené pravidlá rešpektovať, inak bude z bojov vyradený. Na dodržiavanie pravidiel dohliadajú rozhodcovia. Je to jednoduché. Akonáhle ale súťaž skončí, sme ponechaní napospas vlastnému rozumu, do lesa sa vyberáme už len s jednou jedinou autoritou, ktorú poznáme zo zrkadla.

Pravdou je, že nikde nenájdete visieť 10 opakujúcich sa svätých pravidiel, čo by malo byť smerodajné pri boulderingu v prírode, čo by nás malo prenasledovať pri obyčajnom víkende na balvanoch a pri obyčajnom načahovaní sa za osobnými cieľmi. Keďže našim spoločným športoviskom je príroda, je nevyhnutné, aby sme si určité pravidlá správania bezodkladne osvojili. Či už voči nášmu okoliu, skale, alebo voči sebe, vždy bude rozhodujúce, čo po nás ostane a aký postoj v nás bude prebývať.

Vieme si ustrážiť naše konanie v medziach toho, čo sa „patrí“? Vieme sa na skalách správať bez negatívnych dôsledkov? A ozaj! Vieme sa tešiť z výkonu bez toho, aby sme klamali sami seba? Pravda vraj býva niekedy krutá. Ale len vtedy, keď jej to umožníme.

Ja a les

Najväčšou pridanou hodnotou boulderingu (a lezenia vôbec) sú tie magické kulisy, nekonečne nápadité konštelácie stromov, skál, žliabkov a strapatých listov. Milujem to ticho, šepot mravcov, šušťanie sovích mihalníc. Viem sa tu liečiť a pritom bouldrovať, dokážem plávať vzduchom pomedzi husto rozsiate ihličnany a pritom stáť nohami pevne na zemi. Les je moja energia, čerpám z jeho nezištných dávok. Nemôžem preň urobiť viac, ako správať sa tak, aby po mne neostala spúšť s hlbokými ranami, aby som nevytvoril disharmóniu v pokoji, ktorým les vydychuje. On ma nepotrebuje, ja jeho áno. Tak kto je komu dlžný? Chodím s pokorou, prebývam s tichom a vraciam sa so svojim odpadom. Aspoň to málo dokážem urobiť.

Nevedomosť niekedy poriadne smrdí.
Nevedomosť niekedy poriadne smrdí.

Ja a balvan

Balvan sa stal obeťou mojej vášne. Lenže aj zdanlivo nezničiteľná skala je zraniteľná. Už len to, že na ňu lezieme, produkuje v horizonte rokov zmeny. Preto je nevyhnutné poznať spôsoby, ako deštrukcii zabrániť v čo najväčšej možnej miere. Veľa som si všímal, veľa premýšľal a veľa praktizoval. Počnúc očistením lezečiek pred každým pokusom a končiac pri citlivom používaní kefky.

Kefuj citlivo.
Kefuj citlivo.

Obzvlášť nevhodné je atakovať vlhký boulder na krehkých materiáloch, medzi ktoré patrí napríklad pieskovec. To sú chvíle, keď treba skrotiť svoju vášeň a počkať si, aby zbytočne nedochádzalo k deštrukcii skaly. Nájde sa veľa borcov, ktorí na urýchlenie sušenia chytov používajú mobilné horáky a vystavujú tak skalu extrémnym zmenám teplôt, čím chyty veľmi oslabujú a ľahko môže dôjsť k ich ulomeniu.

Dostávame sa k tomu najhoršiemu – k nezvratným skutkom. Veď vysekať do skaly chyt je ako zastreliť zver, zašliapnuť chrobáka, odstrihnúť vtákovi krídla. Umelý chyt berie skalám dušu, absolútne degraduje a ignoruje umenie prírody. Vysekaný chyt zabíja boulder. Miesta, odkiaľ skala krváca, ostali po ľuďoch, ktorí si začali prispôsobovať, čo im nepatrí. Pre nepotlačiteľnú chuť tvorby umelých bouldrov odporúčam bouldrovku. Skala tu bola milión rokov pred nami, odkiaľ berieme presvedčenie, že do nej môžeme vytesať naše ego?

Ja a boulder

Bouldering je hra detailov. Akonáhle nastúpim do bouldra s odhodlaním ho vyliezť, dostávam sa pod drobnohľad prísnych pravidiel, ktoré vymedzujú konkrétne mantinely pre tzv. čistotu prelezu. Ak chcem byť fér voči ostatným lezcom, ak chcem zdolať stupeň náročnosti bouldra tak, ako bol nastavený, ak chcem svoj prelez verejne prezentovať, a ak chcem byť úprimný hlavne sám k sebe, mal by som rešpektovať množinu neodmysliteľných „drobností“, za nedodržanie ktorých by vo futbale rozdávali červené karty.

Všetko začína a prípadne aj končí v nástupe bouldra. Ten má vždy zadefinovaný spôsob. Buď začína zo stoja, z pokrčenia, zo sedu, alebo s náskokom. Rozdiel v realizácii jednotlivých nástupových variantov je natoľko výrazný, že nemožno určený spôsob nástupu v žiadnom prípade ignorovať. Často sa stáva, že práve prvý krok je v bouldri najťažší. Možno aj preto som si všimol, že pri nástupoch zo sedu si ľudia často pomáhajú pätami na zemi.

Podčiarknutá šípka definuje polohu rúk pri nástupe, respektíve určuje hranicu, nad ktorú by sa ruky nemali pokladať. Jednoducho povedané, povolené chyty pre realizáciu prvého kroku sa nachádzajú pod čiarou. Žiaľ, nie je až také ojedinelé, že aj určujúce šípky nakreslené na skale sú naznačené chybne. V prípade neistoty je preto lepšie značenie prenechať skúsenejším.

Niekedy ani šípka na skale nie je úplne korektne nakreslená.
Niekedy ani šípka na skale nie je úplne korektne nakreslená.

Osobitnou kapitolou je koordinácia tela na skale. Bouldrista by sa mal pri lezení úplne vyvarovať kontaktu s akýmikoľvek okolitými predmetmi. Ako sa hovorí, len ty a ja. Len ja a balvan … Prelez musí byť čistý ako ľalia, musí rezať vzduch a kopírovať skalu, musí byť vytiahnutý z reality, vystrihnutý z papiera, odliaty do formy na večnosť. Dotkol si sa pri preleze matracu? Mal si kontakt so spotterom? Nachvíľu si zvesil krídla a šuchol o strom? Oprel si sa o susednú skalu, čo i len na zlomok sekundy? Hovorí sa, že len ty sám najlepšie vieš, či ti to pomohlo … Lenže o to nejde. Ide o čistý prelez. Nie je ťažké byť férový, stačí zoskočiť a skúsiť boulder znovu. Dokážeš boulder vyliezť tak, ako sa má? Vieš si poradiť so všetkými jeho záľudnosťami bez nánosu popola zo zanedbaných vyhorených detailov? Áno? Gratulujem!

Zaujímavým javom, ktorý som si v poslednom čase všimol na niekoľkých príkladoch, je nedoliezanie bouldrov. Ak boulder nemá definovaný topový chyt (ako to býva napríklad pri stienkových bouldroch), prirodzene končí výlezom na balvan. Aj keď je dolezová časť bouldra veľmi ľahká, nemalo by jej absolvovanie absentovať v kompletnej finalizácii úsilia. Vrchol balvanu je cieľ, tam sa uzatvára kruh. Je to prirodzený koniec, najlepšie miesto pre prvú oslavu víťazstva a bezprostredný výbuch emócii. „Veď to by som už dal …“ je chlácholenie ega. Ani cestu predsa neuzatváraš dve expresky pred zlaňákom, aj keď si to najťažšie už dávno prekonal. Ako by to predsa vyzeralo, keby som túto vetu neukončil otáznikom? Ostala by neuzatvorená a časom by sa roztiekla v ničotu, pretože ju nemá čo držať pohromade. Presne tak, ako nekompletný zážitok z prelezu bouldra. Ten sa v pozitívnych spomienkach neudrží. A to predsa nikto nechce.

Kým odídem …

… pobalím si veci a očistím boulder od nánosov magnézia, vrátene všetkých značiek na chytoch a stupoch, ktoré by mohli nasledujúcich bouldristov obrať nielen o čaro objavovania. Pokreslená skala je nielenže neestetická, ale značky, ktoré sedeli a pomáhali mne, nemusia zákonite vyhovovať aj druhým bouldristom. Tí prídu po nás vždy. Aby som ich neochudobnil o úspešné rozlúsknutie bouldrového problému, podstatu onej hry, nebudem im bez vyzvania diktovať kroky a radiť finty. Treba si uvedomiť, že nie všetci prichádzajú iba po čísla. Niektorých baví ten kreatívny proces na ceste za nimi.

Skôr, ako odídeš, odstráň po sebe "navádzacie" značky (tzv. tick mark-y).
Skôr, ako odídeš, odstráň po sebe „navádzacie“ značky (tzv. tick mark-y).

Princípy boulderingovej etiky sú súborom celkom jednoduchých pravidiel, ktoré som zadefinoval a poznávam v nich svoju zodpovednosť. Ich dodržiavanie vychádza z môjho presvedčenia, že chcem po sebe zanechať les a skalu v rovnakom stave, ako boli ponúknuté mne, v inom prípade sa o lepší stav čírou racionalitou pričiniť. Svoje boulderingové výkony dokážem považovať za zaslúžilé a publikovateľné, iba ak sú zrealizované v súlade s etikou prelezu. Ináč by som svoje svedomie nedokázal nakŕmiť zdravou potravou a rozprestrel by som nad svojou osobou husté čierne mračná. Bouldering ma veľmi baví, nakoniec aj vďaka nemu môžem byť lepším človekom. Som rád, že sa ma to týka.

Oli

Článok bol uverejnený v časopise Horolezec 1/2016.

Komentáre

  1. Nemohol som to napísať pod stránky v časopise, takže aspoň teraz - pekne, Oli! A do série drobností, ktoré však môžu znamenať zásadný rozdiel, by som len doplnil "fintu", kedy niekto pri SD štartuje z dvoch na sebe položených bouldermatiek - tj. namiesto povedzme 10 cm to má 20+ cm bližšie... Osobne pri SD štartujem riťou zásadne zo zeme - alebo, aby som bol absolútne presný, z môjho verného uteráčika :)
    tah-sha-tunga
    1. ...toto sme to uz riesili,. casto je problem ze nie vzdy kazdy dociahne zo zadku na nastupove chyty. Ja osobne uvodny ritotrh nepokladam za prilis zaujimavy ani podstatny lezecky pohyb, takze casto nastupujem SD boudre z podrepu. Ako smerodajne by som pokladal ci clovek zacne z nastupovych chytov (tak ako pri pretekoch na umeline)
      Ondro
      1. Hm... Nie som síce boulderista v pravom slova zmysle, v podstate len posledné 2-3 roky a aj to z "donútenia", ale pri tých pár skúsenostiach z boulderingu, resp. z SD nástupov, som už stihol odkukať, že je to fest rozdiel, dokázať dvihnúť prdel zo zeme alebo ju už mať nad zemou a z podrepu len nastúpiť nohami. Ak by som to, ako pôvodne "lanový" lezec mal s niečim porovnať, je to asi ako porovnávať "trad" lezenie (po vlastnom) s už nastrkanými hračkami do skaly v.s. strkanie hračiek počas prelezu... Ale aj v tejto disciplíne sa nájdu ľudia, ktorí v tom rozdiel nevidia :)
        tah-sha-tunga
        1. Pri SD nástupe je kľúčové dočiahnuť na nástupové chyty, čo sa však v niektorých prípadoch bez použitia dvoch matracov naozaj nedá. Väčšinou na to tvorca bouldru ale upozorňuje v popise bouldra. Nastupovať z podrepu, alebo zo sedu, je veľký rozdiel, nakoľko je odlišná poloha ťažiska. Nástup z podrepu (vo svete známy aj ako tzv. "CS" crouching start) je iný spôsob nástupu, nezlúčiteľný z definíciou sit startu, a teda nejde o korektné prelezenie takto zadefinovaného bouldra, pretože absentuje zdvih zadku zo zeme. Pri mnohých bouldroch (často to nie sú zrovna skvosty) je práve onen zdvih tým najťažším krokom. Aj keď zväčša naozaj nejde o žiadny pohyb a lá baletná dokonalosť a radosť z nej, je dobré ju brať ako súčasť konkrétneho problému. Pokiaľ je teda v záujme lezca korektný prelez. Úprimne, tiež nemám rád, keď je obtiažnosť bouldra sústredená v zdvihu zo zeme, ale čo už. Aj to je bouldering , aj to je výzva.
          Oli
  2. Oli, s tými 2 "matkami" dám na Teba, skúsenejšieho... Osobne by som však - byť prvovýstupcom takého boulderu - zvolil nástup kľudne z podrepu, ale teda rukami z konkrétneho chytu, aby sa zas nenastupovalo zo stoja. Príde mi to totiž zbytočne nasilu, nútiť niekoho k SD, keď je evidentné, že ani "ape index" milión nestačí na to, aby človek dočiahol na nástup. btw, čo Loučovice? Nechystáš sa? Patrik sa chválil novými "kusy" a ďalšími možnosťami... :)
    tah-sha-tunga
    1. Jasné, súhlasím. Dva matrace podmieňujúce SD start sú naozaj zbytočne silená vec. Ale našim dievčatám sa občas stáva, že proste z jednej matky na chyty nedočiahnu, pričom my v pohode. Citlivá vec, pretože tými dvoma to už kľudne môžeš prepáliť a razom budeš zadkom vyššie ako rukami :) Ani nevrav, na Loučky stále myslím. Verím, že sa mi v dohľadnej dobe nejaký víkend podarí.
  3. ...ja mám pocit ze to co dnes nazyvame SD je ovplyvnene ritotrhacimi bouldrami v Cechach na extra malych balvanoch kde su prave uvodne kroky casto tymi klucovymi. Predtym som mal SD za nastup z nizsich chytov nez tie co dociahnem zo stoja, teda z tych kde linia logicky zacina. Ci si k tomu clovek sadne uz zalezalo od vysky uvodnych chytov... Ja by so na tom prisnom sedeni netrval hlavne preto ze fakt je rozdiel ci si das vobec matrac a aky hruby lebo pure style by mal byt iba kobercek a potom niekto nohou trosku odhrabe listie, volnu zeminu ci ihlicie a zas sme inde.
    Ondro
    1. ad odhrabávanie zeminy, lístia... - to už je na každého svedomí. Ľudia sú, ak budeme detailisti, rôznorodí na nekonečne veľa spôsobov, takže konkrétny boulder môže byť pre rôznych ľudí v rôznych fázach jednotlivých krokov/pohybov diametrálne odlišný. S tým sa treba zmieriť. Ak začnem "krtkovať" nástup, osobne to beriem za rovnakú aktivitu v prospech prelezu ako 2 bouldermatky, nástup z podrepu miesto SD (ak je deklarovaný), šúchnutie o zem/strom, nedolezenie na vrchol balvanu... Proste, nie len kameň, ale aj jeho okolie sú dané prvoprelezcom, a to je pre mňa sväté - teda, za predpokladu, že chcem hrať podľa obecne platných pravidiel. Lebo z pohľadu vesmíru, robiť si môžem čo len chcem, že áno? :)
      tah-sha-tunga
      1. Je tak strašne veľa detailov, ktoré dokážu ovplyvniť (aktuálnu) obtiažnosť bouldra, až sa mi z toho hmýria oči. Nakoniec, vždy to bude len v tom, do akej miery v nás prebýva cit pochopiť a rešpektovať prvoprelezcom vytvorený smer, resp. smer, ktorý vytvorila sama príroda. Mňa ten rešpekt baví, pretože presne v ňom sa ukrýva tá esencia z lúskania bouldrových orieškov. Btw. dostal som feedback na článok - vraj príliš direktívny, že som opomenul tú podstatu - že to robíme hlavne pre radosť. Áno.
        1. Áno, viem, že som poväčšinou z tých prísnejších, ale ak niekto považuje Tvoj článok za direktívny, asi mu nič nehovorí tzv. "selský rozum"... Totiž optika v zmysle "ak Ti môj prístup vadí (tickmarks, lezenie na mokrom...), nevieš sa naň povzniesť a mať z boulderingu radosť, je problém v Tebe" je, jemne povedané, chybná. Avšak zdravý rozum bez študovania akýchkoľvek pravidiel človeku napovie, že problém je niekde inde, resp. v niekom inom. Samozrejme, že aj ja chcem mať radosť, ale tá predsa nie je univerzálnym výsledkom rovnakých premenných pre každého človeka. Ak túto variabilitu v prežívaní a pocitoch každého jednotlivca si nedokáže niekto uvedomiť, resp. ju rešpektovať, diskusia je týmto smerom absolútne zbytočná... Bohužiaľ.
          tah-sha-tunga
  4. ...sme hlavatí a preto milujeme polemiku, pravidlá a porovnávanie sa. Chcem opakovať smer prvoprelezcu či liezť líniu ktorú vidím? Sú pravidlá jasne dané či iba okamžitým prienikom ľudských predstáv a prostredia? atď... nič idem radšej niečo robiť..
    Ondro
    1. Ak sa nechcem porovnávať, tzn. neriešim, ako presne to vlastne ten prvoprelezca myslel, nevediem si verejný denníček, kde sú zapísané presne dané línie podľa konkrétnych pravidiel... Piece of cake! :) (A aby bolo jasné, tento prístup nikomu nebriem, naopak, ľudia, čo si "idú svoje" a nemajú potrebu to kamsi ventilovať, majú moje sympatie. Ja nie, že by som potreboval sa s kýmsi porovnávať, ale som rodený zapisovateľ, takže aj preto sa snažím dodržiavať limity dané autorom...)
      tah-sha-tunga

Pridaj komentár