Búrka v Chřiboch

Zamýšľame opustiť miesta smogom zaliate. Túžime hrať, túžime spievať a dažďová klepotačka na stane nám pripomína, že sme tak urobili. A hráme a spievame, čo nám schopnosti a rozmery stanu dovolia. Veď my tu búrku prehlušíme. A seba oslobodíme.

Moravský pieskovec. Oblý, deravý, teplý a hravý. Šantíme a ponúknutú kreativitu pretavujeme do množstva komických lezeckých figúr. Obnažujeme skrytý vtip boulderingu a bavíme sa na vlastný účet. Aj toto dokážu famózne kamene Chřibov. Pobaviť, potrápiť a ešte oveľa viac.

Napríklad aj dobre sa skryť. Cez dlhodobejšie hľadanie konkrétneho sektora ale spoznávame potenciál tejto oblasti, keď nachádzame kopec iných kameňov. Krížom-krážom lesmi (Feďo, naozaj škoda, že si nebol) si záberom vzájomných komunikácií rozširujeme rozmer tohto výjazdu, ktorému sa dostáva netradičnej veľkosti ešte len večerom a nasledujúcim dňom.

S prišlým šerom sa na oblohe rozohrávajú energické hrátky tety búrky. Teta si vychutnávala svoju diabolskú symfóniu a stanom sa rozozvučala konzumácia praclíkov ako aj Kubove prsty hľadajúc v tuhých strunách púť k svojej výpovedi. Načúvame, a keďže nielen v stane majú k sebe ľudia blízko, pridávame sa spevom so snahou nenechať v tom jeho prsty bez pomoci.
“..čeká nás cesta trnovým houštím, já svoje Mařenky neopouštím.“ Dohrmelo, doblýskalo sa a prišlo ticho aj so svojou blahodarnosťou.

Vlhké lesy nás na druhý deň vracajú späť na Slovensko. Cestou sa oboznamuje s potenciálom Štúrovej skaly nad Dubníkom, aby sme ho po chvíli odvážne definovali ako výrazne lokálny, s významom asi len pre tunajších rekreantov a vášnivých historikov. Ale možno sme mali v očiach už len bufet pri vode a párky s chlebom.

Zhruba tak v polovici druhého párku sme rozhodli, že s lezením by sme si mohli už na dnes dať pokoj a z vreca plného atrakcií sme vybrali návštevu blízkeho Čachtického hradu. Hneď po zaparkovaní v Čachticiach nás pohltil dav žabkárov s vyčesanými psami, ktorý nás v sviatkovom tempe vypľul priamo na nádvorí Báthoryovskej „ubytovne“. Rozťahujúci sa civilizačný duch obsahoval aj zistenie, že lepšie ako na hrade bude na kopci nad hradom.

Usedáme do trávy a cez široké výhľady načúvame tomu brnkaniu: “…přes rokle výmoly přes jámy, půjdeme a milost nad námi…“.

Oli.

Pridaj komentár