Cez stopy v snehu

(Loučovice vol. 4) ...Boli štyri hodiny nad ránom. Hviezdy sa súťaživo trblietali a vytvárali komplikované žiarivé obrazce, aby tak svojou konšteláciou tíško zapadali do neobmedzenej fantázie pozemšťanov. Vo vzduchu sa vznášal jemný mráz, nežnými dotykmi dodávajúci šumavskej krajinke februárový lesk. Uprostred tejto krajinky bolo okno zatuchnutej turistickej ubytovne pána Hastrmana, a za ním sa stretávali cesty štyroch ľudí so spoločnou vierou v zajtrajšok, ako aj s totožným podpisom Becherovky na ich dychoch.

Bolo pol desiatej ráno. Cez okno úpenlivo prenikali sklenené pohľady štyroch párov očí. Narážali na husto padajúce snehové vločky a gradujúcou neistotou sa do nich stále silnejšie zauzľovali. Medzitým v neďalekom lese Perinbaba postupne rozprestierala svoje plachty. Bez okolkov ukrajovala zo všetkého lesného. Mizli šišky, machy aj ihličie. Mizli aj kamene… Mizli aj stopy nás štyroch, ktorým sa však nadšenie a túžba ukradnúť nedali.

Bolo cítiť zmes pocitov. Skrehnutý prst vyhadzoval z očí dotieravé vločky, aby sa doň zakrátko mohli zaryť kryštáliky premrznutej žuly. Telo sa chvelo pod súbojmi drzého chladu a horúcich, periodicky nastupujúcich, bouldrových snáh. Možno by si niekto myslel, že tam človek kruto trpel, ale to vôbec nie… My sme z tej zmesi pocitov nechali vyčnievať chtíč a ten nám za to vďačne ohrieval našu spoločnú vôľu. Pretože práve v nej bol zmysel toho, prečo sme tam boli.

Bola asi jedna hodina v noci, keď sa za oknom ubytovne pána Hastrmana opäť zhaslo. Tma si od našich viečok vyžiadala pokoru a odovzdala nás nastupujúcemu ránu. Ránu, ktoré chutilo tak krásne na modro.

To sa už ale v neďalekom lese napĺňala naša viera. Objavili sa šišky, machy, ba dokonca aj ihličie sa začalo dožadovať tomu, čo mu patrí. Obschli útočiská našich zámerov, a ešte kým horizont naplno pohltil unavené slnko, vzišli z nich úspechy prítomného kolektívu. Píšem o ľudoch, bez ktorých by tam jedinec rýchlo podľahol silám chladu, a bez ktorých by sa mu jeho túžby javili jasne nedosiahnuteľné.

Je približne sedem hodín večer a ja viem, že dôvod, prečo sa teraz usmievam, je zakorenený v tom, čo robím, a koho som vďaka tomu spoznal..

Oli.

Pridaj komentár