Predpoveď 50:50 predstavovala v rozložení na 4 dni dva dobré a dva horšie. Vidina krásnej bielej žuly a túžba konečne opäť vypadnúť nás kopli svorne do zadníc. Nedalo sa už odvrávať. Cresciano, buď tímom našim a my si zabalíme všetko v Tvojich farbách. Len tie vlny mexické nech máme dôvod robiť.
Vyrážame v stredu krátko po polnoci. V nočných oparoch, hmlách, dažďoch a miernom snežení sa tešíme, že už to bude len lepšie. Tuhé mrazy a sneh po kolená pred San Bernardinom nás predsa len mierne znepokojujú. Povestný tunel ale ostal verný svojej povesti a na jeho druhom konci sa na nás už usmieva slnečné Ticino.
Jar
Na obed už serpentínkami šľapeme ku kameňom. Je príjemne teplo. Slnko sa cerí, rastliny sa pýšia púčikmi. Krajina sa tu prebúdza k novému životu. Alebo ani nikdy nezaspala?
Unavení z cesty sa šuchoríme v lístí a optimistické nebo nám dodáva stratenú energiu. Nenaháňame sa, len zľahka popoliezame, pretože nič iné akosi netreba.
Po fádnych bratislavských dňoch opäť rozkvitáme.
Leto
Vynikajúca talianska kávička výrazne nadraďuje ráno ako také. Nebyť nej, boli by sme skôr na skalách. Slnko udiera do terasovitého svahu Cresciana a pod každým kameňom sa usmievajú bouldristi – ako v lete, keď sú na takéto dni zvyknutí.
Máme dostatok času rozrobiť si projekty, veď deň je dlhý a stmieva sa o niečo neskôr ako na jar. Keď už ani svetlo z čelovky nie je postačujúce, schádzame do doliny.
Za teplom tohto letného večera sa ukrýva viera, že sa zajtra vrátime a načaté projekty si obaja doklepeme.
Po chladných bratislavských dňoch nás opäť hreje.
Jeseň
Za oknami motelíku silný vietor jemné kvapky dažďa uháňa. Projekty vlhnú v prospech rest day-u. Maslový krásant s dvoma kávičkami ale chuť do rozbehnutého jesenného dňa rýchlo navrátili. Iba pár kilometrov od centra Ticina, tak prečo sa dnes neobliecť do vecí turistov?
Bellinzona je so svojimi troma historickými hradmi na zozname Svetového dedičstva UNESCO, čím už vopred plní očakávania plynúce z našej návštevy. Absurdné obrazy rastúcich paliem v pozadí so zasneženými kopcami v nás ostanú nadlho.
Poobede vychádza slnko a dáva nám zabudnúť na údery chladného vetra. Pobrázdime ešte neďalekú Biascu, pričom niekoľkokrát stretávame Freda Nicola, žijúcu to legendu boulderingu a otca Dreamtime-u ako aj množstva iných zvučných práskov nielen v Ticine.
Večer otvárame osvedčenú fľašku červeného z Riojy, vyberáme stolné hry a mastíme až k prechodu do stavu snivého.
Na oblohe hopsajú jasné hviezdy a po zúfalých bratislavských dňoch sa nám v snoch opäť vynárajú žiarivé žulové tvary.
Zima
Dážď, sneh, treskúca zima. Nakoniec si náš našla. Predpoveď vychádza, hlavne keď je zlá. Nemôžeme sa tváriť príliš prekvapene, a tak radšej spíme.
Na rade sú neskoré raňajky s obligátnymi chodmi. Nie sme nešťastní, aj keby sme mohli byť. Sme len trošku smutní, že nemôžeme zostať dlhšie.
foto: Oli, Aďka
Po obede sa vydávame na dlhú cestu. Husto sneží a my dúfame, že sa pomedzi vločky vtesnáme. Občas ideme aj 70-kou. Prekročíme švajčiarske, rakúske, nemecké, opäť rakúske a nakoniec na kopci nad Viedňou aj hranice starého roku.
Po jedenástke prichádza dvanástka ako po zime prichádza jar. A aj keď je sychravo, niekde isto svieti. Choďte tam.
Šťastný nový!
Oli.
Komentáre