Je ich tu neúrekom. Jeden vedľa druhého strapatia prúdy vzduchu, ktorý ich beťársky obkresľuje. Kamenná sála dýcha stretom lesných duchov a jej koberec len pridáva na sile atmosferickej explózie. Stropom vedie boulder INRI. Línia s nedočkavým aplauzom skalných mužíkov je krok za krokom k lokálnemu precíteniu. Krásna výslužka, no mužíci si tentokrát dlaňami opäť netľapli.
Jeden svah nad údolím je obsypaný skalami, ten druhý tie svoje asi ponúkol na stavbu hradu. Nájsť tu možno v menšom rozsahu skoro všetko od stropových lištovačiek, cez previsnuté telocvične až po fontáčske výlezy. Rakušáci si oblasť strážia a sprievodcu do sveta ešte nepustili a nemyslím, že sa to niekedy zmení. Ak sa teda chcete dozvedieť niečo o bouldroch treba sledovať diskusie na rakúskych lezeckých stránkach, či náležité fotogalérie a pod. Oblasť príliš neodporúčam naháňačom čísiel ale skôr veľkým nadšencom, ktorí necítia potrebu na konci dňa vyťahovať kalkulačku. V tomto zaujímavo formovanom lone prírody vo svahoch nad majestátnym hradom a jeho tieňom sa rozhodne dá hodnotne vyvenčiť svoje ego.
„Môj hrad sa volá Hartenstein a nepretržite prezentuje moje záujmy. Dnes už len pozorujem ako rozdáva dary svojim návštevníkom. Nič neľutujem. Každým dňom sa mužíci prebúdzajú nanovo a žijú s odkazom ruky, ktorá ich postavila… Dnes pribudli ďalší. Cítim nové stotožnenia.“ (záznam z hradnej kroniky, 24.5.2009)
Oli