Tušili sme, že pri troche šťastia a správnom prístupe by sa mohol tento rezort stať mladším bratom Rozbehov, Chtelnice a Blázna. Krásne tvarovaný zlepenec poznali už patrioti Radim, Miloš, Ľubo a ďalší, ale informácie akosi prikryl čas. Väčšinu bouldrov sa nám podarilo prebrať k životu. A magnéziovou ceruzkou a občasným spečatením trochou krvi sme na skalu nakreslili aj zopár nových čiar.

Neprešlo ani dvadsaťštyri hodín odvtedy, čo som Milanovi spomenul Dubník, a v mojej e-mailovej schránke cinkla nová správa. Poslal dve fotky so zakreslenými šiestimi novými bouldrami na balvany „Luna“ a „Havran“ v strednom sektore. Ostal som tak s dlhým nosom. Nie však viac ako dvadsaťštyri hodín. Spotreba magnézia a tejpovacích pásiek začala prudko rásť.

Bolo by fajn mať ihrisko len pre seba. Ale keď si chcete zahrať guličky s ostanými kamarátmi, raz ich musíte vybrať z pláteného vrecka a položiť na zaprášenú zem. A vtedy si zahrajú všetci. Keď som bol chlapec, najvzácnejšie boli tie sklenené. V severnom sektore Dubníka ich zopár čaká na svojho výhercu.

Do južného sektora sme si chodili vylamovať zuby na vtedy najťažší projekt – krásny kameň s hotovým dopadiskom. Nazvali sme ho Zub. Malé lišty v previsnutom „Faunovom labyrinte“ pravidelne prefackávali naše egá. A to bolo dobré. Motivovalo nás to o to viac.

Ondro pri prvej návšteve vyhlásil: „Juh sa mi zdá byť na bouldering najperspektívnejší“. Neostalo pri slovách. Obul sa, povytiahol si gate, smrkol, sadol si pod kolmú Matuzalémovu platňu a vyrobil netypickú ladičku s kľúčovým chytom, ktorý závidí náprstku jeho veľkosť.

Konečne sa oteplilo. Pravidelné informácie o novinkách priniesli svoje ovocie. Na najväčsom kúsku na juhu „Matuzálemovi“ to začalo bublať. Prišli štamgasti z Rozbehov. Slávo prispel novými bouldrami. Prišla myjavská frakcia – Radim s partiou. Ukázali sa chalani z Trnavy.

„No přístup je tady luxusní,“ šteboce Pilkin po zaparkovaní pri jazere. „Ty, poslouchej, já ani nevím jestli si mám brát lezečky, dneska jsem na maderu,“ lamentuje, keď mu podávam keksík a on mne mikroštamprlík. Ale poznáte ho, nakoniec povymetal na juhu to najzaujímavejšie.

Na druhý deň večer mi cinkla sms-ka. „Byl sem tu dnes zase. S pritelkini. Parada. Prodlouzil sem bouldr Ofelie uplne doleva. Bude to tak mozna 7A+.“

Aj ja mám rád bouldre, ktoré s pribudajúcimi krokmi gradujú. Keď už to skoro nejde, ale predsa to ešte niekam posuniete. Vo výleze som fučal ako Orient Express. Zrýchlený dych vystriedali endorfíny.

Nedávne sobotňajšie popoludnie s Olim a jeho partiou ma utvrdilo v tom, že Dubník má perspektívu. Lunapark tu asi nebude nikdy (a to som rád), ale silové tance v projekte „Mantra“ a ďalších ťažkých líniach budú mať určite viacero repríz. Jabĺk je ešte dosť. A sú sladké.

Prídite trocha prepúdrovať dubnícke chyty aj vy. Podrobné informácie nájdete na:

www.facebook.com/Dubník-bouldering

Laco