Jeden Eden
Ktosi raz povedal: „Musel som prejsť veľký kus cesty, aby som zistil, že to, čo hľadám, mám stále pri sebe“. Aj my sme to zistili. V tichu zimného lesa, neďaleko Starej Turej, sme dychom zahrievali skrehnuté končeky prstov len preto, aby sme znovu objavili línie, ktoré sa ukrývajú na dubníckych balvanoch.
Tušili sme, že pri troche šťastia a správnom prístupe by sa mohol tento rezort stať mladším bratom Rozbehov, Chtelnice a Blázna. Krásne tvarovaný zlepenec poznali už patrioti Radim, Miloš, Ľubo a ďalší, ale informácie akosi prikryl čas. Väčšinu bouldrov sa nám podarilo prebrať k životu. A magnéziovou ceruzkou a občasným spečatením trochou krvi sme na skalu nakreslili aj zopár nových čiar.

Neprešlo ani dvadsaťštyri hodín odvtedy, čo som Milanovi spomenul Dubník, a v mojej e-mailovej schránke cinkla nová správa. Poslal dve fotky so zakreslenými šiestimi novými bouldrami na balvany „Luna“ a „Havran“ v strednom sektore. Ostal som tak s dlhým nosom. Nie však viac ako dvadsaťštyri hodín. Spotreba magnézia a tejpovacích pásiek začala prudko rásť.

Bolo by fajn mať ihrisko len pre seba. Ale keď si chcete zahrať guličky s ostanými kamarátmi, raz ich musíte vybrať z pláteného vrecka a položiť na zaprášenú zem. A vtedy si zahrajú všetci. Keď som bol chlapec, najvzácnejšie boli tie sklenené. V severnom sektore Dubníka ich zopár čaká na svojho výhercu.


Do južného sektora sme si chodili vylamovať zuby na vtedy najťažší projekt – krásny kameň s hotovým dopadiskom. Nazvali sme ho Zub. Malé lišty v previsnutom „Faunovom labyrinte“ pravidelne prefackávali naše egá. A to bolo dobré. Motivovalo nás to o to viac.


Ondro pri prvej návšteve vyhlásil: „Juh sa mi zdá byť na bouldering najperspektívnejší“. Neostalo pri slovách. Obul sa, povytiahol si gate, smrkol, sadol si pod kolmú Matuzalémovu platňu a vyrobil netypickú ladičku s kľúčovým chytom, ktorý závidí náprstku jeho veľkosť.

Konečne sa oteplilo. Pravidelné informácie o novinkách priniesli svoje ovocie. Na najväčsom kúsku na juhu „Matuzálemovi“ to začalo bublať. Prišli štamgasti z Rozbehov. Slávo prispel novými bouldrami. Prišla myjavská frakcia – Radim s partiou. Ukázali sa chalani z Trnavy.



„No přístup je tady luxusní,“ šteboce Pilkin po zaparkovaní pri jazere. „Ty, poslouchej, já ani nevím jestli si mám brát lezečky, dneska jsem na maderu,“ lamentuje, keď mu podávam keksík a on mne mikroštamprlík. Ale poznáte ho, nakoniec povymetal na juhu to najzaujímavejšie.
Na druhý deň večer mi cinkla sms-ka. „Byl sem tu dnes zase. S pritelkini. Parada. Prodlouzil sem bouldr Ofelie uplne doleva. Bude to tak mozna 7A+.“
Aj ja mám rád bouldre, ktoré s pribudajúcimi krokmi gradujú. Keď už to skoro nejde, ale predsa to ešte niekam posuniete. Vo výleze som fučal ako Orient Express. Zrýchlený dych vystriedali endorfíny.



Nedávne sobotňajšie popoludnie s Olim a jeho partiou ma utvrdilo v tom, že Dubník má perspektívu. Lunapark tu asi nebude nikdy (a to som rád), ale silové tance v projekte „Mantra“ a ďalších ťažkých líniach budú mať určite viacero repríz. Jabĺk je ešte dosť. A sú sladké.


Prídite trocha prepúdrovať dubnícke chyty aj vy. Podrobné informácie nájdete na:
www.facebook.com/Dubník-bouldering
Laco