Font

Keď ťa Fontáč skúša

Oli
Precedená beznádej, čo okno z našich očí vytiahlo a nechalo ju skoncentrovanú zaboriť do vlhka zasneženej krajiny. Smútok páchnuci z bedákajúcich úst pri prieskumných návštevách terasy, tie dlhé dni a rýchle večery s neúmerne dobrým francúzskym vínom vzhľadom k jeho cene, to všetko muselo byť, aby sa na Fontáč jarný ťažšie zabúdalo.

Totálna nestabilita predpovedí počasia spôsobila, že sme ich pár dní pred odchodom do Fontáču začali úplne ignorovať. Jarné bratislavské počasie len sťažka smerovalo myšlienky k páperkám a rôznym „–texovým“ bundám. Rozliezacia pohodička klopkala na podvedomie, že nám musí niečo povedať. Všetci tušili zlé správy, nik jej neotvoril a snažil sa posla negatívnych správ odkloniť na neskôr. Veď dovolenka a basta.

foto: Oli

Zloženie posádky bolo pestré. Od štamgastov, cez občasných až po prvosienky = od obľúbenej rutiny, cez vzácne spestrenie až po dychtivé očakávania. Plus dvojčlenná separé posádka brnianskeho kamaráta zo skál. Slovom desať.

foto: Oli

Na pahorkatinách francúzskych les dýcha po daždi. Ináč nie je ani v Bleau. Po ubytovacom procese nás už v Sabotoch našťastie víta občasné slnko. Pohodové podmienky po prebdenej noci v hrkotajúcom Transite je ťažké doceniť. Za piesočného šumu ale povráva sa, žeby mohlo byť kľudne aj chladnejšie. Prvosienky lačne pokusujú všetko suché, my ostrieľaní vlejeme do stuhnutých kĺbov len trochu oleja a strategicky popoliezame. Večer prichádza Králik s Marečkom a bacíme zojedno uvítacie.

foto: Oli

Nedeľné ráno sa nepostretlo s ideálom. V snahe vyhnúť sa vlhkým šutrom volíme otvorený Apremont. Keby niečo, atraktívna je táto oblasť aj možnosťou blízkeho občerstvenia. Ťarchu sivého neba cítiť na pleciach. Občas aj posmrdkáva skromným množstvom zo zrážkovej predohry, dramatické šialenstvo ale spoza opony na svet nezavíta.

foto: Oli

Chlapci sa rozpŕchnu za svojimi restami (Egoista 6C+, Clin dOeil 6C+) a ja utekám skúsiť posed v sediacom býkovi. Až výraz hodný svetových vzpieračov obkreslil mi žily na čele, dvíham zadok zo zeme a ostatné kroky Sitting Bulla 7B+ si už užívam. Pokračujem do sektoru na kopci za početnou juhočeskou partiou. Vyplácame pravice, po dlhom čase opäť na spoločnej vlne pod skalami.

foto: Oli

Vyťahujem Švarcíka na 5-hviezdičkovú hranu Onde de Choc 7B. Konečne sa mi podarilo vzhliadnuť onen skvost. Hravé lezeníčko si hrozne vychutnávam, je to ako scvrknúť sa na úroveň špišiek svojej milovanej a ľúbivými pohybmi pokoriť až hranicu jej vedomia. Podporujúc Švarcíka v nádejných pokusoch bavím sa svojimi predstavami. Keď sa unaví, stavíme sa pri La Conque – veľmi špecifickom 6C+.

foto: Oli

S radosťou, že som onen bouldrík odomkol už pár rokov dozadu, koordinujem pohyby a ukazujem Peťovi dynamický program. Boulder, ktorého nádherné korytnačie obliny je bez ohľadu na obtiažnosť náročné obísť. Chýry o La Conque sem privádzajú „egoisticky“ namotivovaného Kuba. Korytnačke na chrbát však nevyliezol, aspoň jej po ňom výdatne poplieskal.

Pomedzi to ako zbierame pri aute drevo do krbu, s tmou prichádza spokojný Maroš. Darmo, platňový Mur des Lamnetations 7A nie je pre každého ale pre nášho platničkára určite.

foto: Oli

S pondelkovým ránom prišla zmena. Dážď, dážď so snehom, sneh s dažďom, fujavica s mokrým snehom, proste všetky atribúty zatrateného dňa rozliezaceho sa bouldristu. Zrazu prestalo. Vietor začal hasiť, čo vodné skupenstvá znehodnotili. Okamih zrodu nádeje. Pred výjazdom do nákupného centra tak pribaľujeme aj bouldermatky.

foto: Oli

2 hodiny šopingu a štrngotajúce kerfúrácke igelitky nechávame ukryté pod sedadlami Transita parkujúceho pri Bas Cuvieri. Smer – Rempart, cieľ – rýchloschnúce zázraky.

Mágia silnej viery pominula asi za 10 minút, keď sa nám pod prvými bouldrami nahlas vysmieva hustý dážď. Big Boss nám ponúkol svoju majestátnosť premietnutú v suché útočisko. Ako náplasť za plánované a nezrealizované pokusy v jeho streche musí nateraz poslúžiť aspoň skromný olovrant. S Martinom si prebehneme sektor, zoznamujem ho s tunajšími bouldrami. Za pekného dňa sú to páni lesa, línie vznešené, vzdialení hrdinovia z rozprávok. Ale dnes sú to len bezmocné osirelé deti v premočených kabátoch.

foto: Oli

Akoby sme všetko stratili, púšťame sa večer do hazardu. Nič čo by stálo za to. Hľadáme klamy v pravdovravnom víne, hádžeme postupky, „fleše“ a trojice. Žetóny pohlcujú celý stôl, oči bažia po bohatstve, po hriechoch, iskrivých súbojoch a vyhrotených situáciách. Atmosféra si vydýchne, až keď všetci znavení pospíme. Ruky zvesené zo stola zvierajú v kŕči posledné zhabané výhry. Skrútené krky, puch ukričaných hláv, mastné karty a nohy s navretými trombotickými žilami. Na stenách rozflákané mozgy, čo absurdno nezniesli. Výbuch hazardného obžerstva neprežil v ten večer nik.

foto: Maroš

S novým dňom… Nové sklamania.

Do Francúzska dorazila snehová kalamita. Prvosienky sa vybrali do Paríža, pretože lepšieho dňa by v rámci týždňa len ťažko hľadali. 3 hodinové posedy v paralyzovaných vlakoch všetkých smerov hodnotu ich zážitku nepochybne do špecifík vyhnali. Ostatní na striedačku pospíme, pozrieme nejeden bouldrový film, postepujeme pred zasneženým obrazom za oknom, až sa vyberieme skúsiť doňho zapadnúť. Kávička v Nemours odhaľuje barmanský potenciál domácich. Elton John by bol celý bez seba.

Večer dorážajú zdevastovaní Parížania, niet iného vykúpenia ako poker. Korunu dnešnému dňu dáva zhoda Bugiho narodenia, keď sa triafa presne do obdobného dátumu, aký by ste v kalendári našli dnes. Parádna zostava darovaných panvíc je verná jeho povesti oduševneného kuchára. Oslávenec sa drží a odchádza dnes spať možno až ako druhý.

Hovorí sa, že aby bola oslava dôstojná, musí sa svojej dôstojnosti niekto vzdať. Príkladovo sa tejto úlohy chytila Aďa a v rámci svojej obety siahla po lokálnom modranskom dialekte, ktorý sa používa len v hlbokých a chladných vínnych pivniciach, preto mu na povrchu len ťažko porozumieť. A keďže k poriadnej oslave patria aj nejaké tie efekty, predviedla čo dokáže vykúzliť so zubnou kefkou.

foto: Oli

Ako mimoriadne praktický a užitočný bouldrista sa ukázal byť Králik, ktorý dokázal ešte pred zobudením ostatného osadenstva vždy všetko z predošlého večera upratať. Do budúcna bude pravdepodobne prvým, ktorého začne každý hneď lanáriť na svoj bouldrový výjazd.

foto: Petr Schwarz

Kľúčové ale boli azúrové nebesia. Skôr ako sme sa stihli pobaliť na skaly, naše srdcia sa už guľovali vonku na dvore. Informačné zdroje uvádzajú 95.2 ako oblasť s najrýchlejšou schopnosťou vyschnúť. Samozrejme, až také ideálne to nebolo ale suché bouldre bez snehových nánosov sa poobede už skutočne dali nájsť.

foto: Oli

Človek by povedal, že po 2 dňoch restu bude ako vymenený. Hýbem sa s ľahkosťou stredovekého rytiera v plnej zbroji. Keby ma hodili do jazera, tak sa utopím. S Králikom sa nám ale podarí vyladiť program v Tentation assis 7B a v poslednom kroku dokonca nachádzam energiu na môj najobľúbenejší lezecký pohyb – zhyb. Vďakabohu, že len jeden a taký decentný.

Pomedzi to odchádzam sledovať dianie na jednom z najlezenejších bouldrov 95.dvojky Retour aux Sources 7A/+. Kubo sa už hodnú chvíľu snaží prevaliť svoje mužstvo cez pieskovcové brucho a poprosiť nohu o kľúčové centimetre. Adi sa darí o niečo viac a po kompletnom skrokovaní začína atakovať kompletný prelez. Dôsledky posledného večera sa žiaľ ozývajú v tom najnevhodnejšom čase. Úspech si odkladá na budúci výjazd.

foto: Oli

Kubo už výlez nevštrngá. Po 46 pokusoch by to nedal asi ani Adam. Keď sa situácia ukľudní, odhaľujem význam doposiaľ nevyužívaného stupu a boulder s Králikom zakrátko vyliezame. Presúvam sa za chalošmi vedľa na kopec, zavŕšiť dnešné rozliezanie dákou šmakovou platničkou. Le Mur de la Fosse aux Ours 7A sa objavuje ako na zavolanie a s posledným svetlom záverečný dvojsekundový prešah vyladíme.

foto: Bugi

foto: Petr Schwarz

Polooblačné až oblačné štvrtkové počasie využívame ku klasickej návšteve Cuviera. So Švarcíkom sa rozlezieme v Cuvier Est na nádhernom pätovom pretlaku v Atmosphére 7A. Sit startová B+ verzia žial pýta oveľa dlhšie ruky. Klasický morfo boulder, kde by si Joko zachrochtal, zatiaľ čo mne praskali ramená. Zrazu som si spomenul na obľúbenú likvidačnú praktiku mafiánov, kde previnilcovi každú ruku priviazali o jedno auto. Vyvrcholenie znamenalo pohyb áut od seba, však to poznáte. To čo ostalo na lanách neboli odtrhnuté nárazníky.

foto: Petr Schwarz

foto: Oli

Dal som si záväzok, že tento rok už začnem skúšať konečne aj ťažšie bouldre. Sedím pod Verdictom 8A a zisťujem, že to vôbec nie je taká sranda, strašný diskomfort v každom kroku. Neforemné chyty si nedokážem obľúbiť a sklamaný svojim výberom balím matrace. Keďže som bol sám, Veľkú štvorku som len s povzdychom obišiel (predsa len by tu spotter a podpora nebola zlá) a opustil som Rempart. Cestou sa zastavím na Festin de Pierre 7A, ktorý si pre radosť opäť preliezam. Šmak.

foto: Oli

Cestou stretávam Králika a vyradí mi program na pekný oblinkový Banlieue Nord direct 7A, v ktorom Mišo už nechal na kilá kože. Na hlavnom námestí je rušno, Kubo dáva jeden zo svojich obľúbených maratónov v obrovskom bruchu za 6C. Posiela z neho celkom slušné držky, až som si vydýchol, že to jeho ramená vydržali bez nutnosti náprav.

Deň sa pomaly stráca za kopcom. Maroš ma lanári do Contorole Technique 7C+, že videl program a je to strašne zadarmo. Práve to liezol amík, ktorý je už rok vo Fontáči. Ten už musí mať s tunajšími oblinami viac ako intímny vzťah, jeho aplikácia a využitie sily v krokoch pre nás tak vzdialených, je na pohľad mimoriadne degradačná. V jeho podaní tak 6C, poviete si, to musí ísť. Po 4 pokusoch, ktoré ma na balvane ukrižujú v šialenom rozpätí, chápem čo znamená dobrá voľba bouldra vzhľadom k fyzickým dispozíciam. A napríklad rozumiem aj to, prečo ho nechcel skúsiť Bugi. Ale výzva obrovská, tohto maca raz treba ucápať, veď všetko sú len výhovorky.

foto: Oli

Piatok konečne Cuisiniére. Tak som sa naň tešil. Slnko a tiene borovicové hrozne mu svedčia. Nikdy som neskúsil lahodný De Fil en Aiguille 6C+ a pritom sa tak pýta. Ťahám sem Maroša s Bugim a zahajujeme „fotosešn“, ešte kým sa pod bouldrom nevytvoria rady, pretože výpredaj pokusov visí vo vzduchu. Už v spleti ostatných stíham vyliezť, zbaliť si matrace a traverznúť priamo pod Duel 8A.

foto: Oli

Keby som vedel, že jarný Fontáč doklepem už len tu, asi by som sa do pokusovania menej tešil. Duel je legenda. Prvýkrát som ho videl liezť Davida Grahama v druhom diely klasickej série Dosage a bol som unesený. Platňa na hranici vyleziteľnosti s chytmi (resp. iba stupmi) za nechty. Uvažujúc o úplne iných dimenziách, smekal som. Je to vôbec možné vyliezť?

Táto otázka ma prenasledovala až do dnes. A teraz pod ním stojím. Odpoveď na moju otázku sedela na vrchole kameňa, cítil som motiváciu pokúsiť sa zbaviť moju myseľ ďalších otáznikov. Zahajujem dvojdňový tanec, hru s balansom, súboje s návalmi frustrácie a prílivy blaha pochádzajúce z každého mikroskopického pokroku.

Kontakt s prvým nabrúseným chytostupom vo mne opäť rozhovoril vnútorný hlas, či je naozaj toto čo chcem. Predsa len, Duel je mierne úchylný boulder. A to sa mi páči.

Po hodine mám prsty prevrátené naopak, špičky na nohách mi zmrzli. Podmienka nie je zlá. Prichádza jeden domáci, rýchlo sa rozcvičí a už ladí pohyby. Program som trafil. Pýta sa ma, koľký krát už boulder skúšam. Vravím o svojom prvom dni. Neubránil sa smiechu a úprimného želania šťastného konca. Vraj je to jeho celoživotný projekt a po desiatke neúspešných nálezov odišiel. Veď on sa zase vráti cez obedňajšiu prestávku niekedy v pracovnom týždni.

Zapínam čelovku ale ani s podporou svetla od chlapcov, ktorí ma prišli vyzdvihnúť, nedokážem v tme niektoré stupy ideálne našľapnúť. Pri ceste do auta premýšľam o zajtrajšom návrate. Síce sa už musíme poobede vydať na cestu do Bratislavy, niekoľko hodín by sa zo soboty dalo vyťažiť.

foto: Bugi

Našťastie je Isatis len kúsok cez kopec. Nebolo ho teda ťažké ako dolezovú destináciu presadiť na posledný deň. Posádka sa stratila za prvými kameňmi Isatisu a ja sa vydávam do Cuisiniére. 20 minút a som pod Duelom.

Po nástupe sa mi darí ušetriť jeden krok. Pretlačené prsty sa kupodivu nesprávajú najhoršie. Dostávam do tela ťažký balans správnym navážením na pravú nohu a prvýkrát tečujem kľúčovú lištu. Konečne chyt. Vlna eufórie.

Stabilizácia tela sa pri tomto rozhodujúcom kroku ukazuje ako mimoriadne ťažká a prevalenie tela z nohy na nohu je zatiaľ tým najťažším, čo odo mňa skala vzhľadom k súhre práce nôh a ťažiska vyžadovala. Uspieť v tomto kroku je obtiažne, pretože mu predchádza nekonečne veľa pošmyknutí nôh alebo strelení prstov.

Môj kontakt s lištou sa každým pokusom predlžuje. Keď si človek myslí, že ju má konečne pod kontrolou, šmykne mu noha. Vlna frustrácie.

Neviem svoju myseľ presvedčiť, že na to nemám. Veď len dva chyty a som hore. V tom prichádza ďalší domáci lezec a scéna zo včera sa opakuje. Keď sa dosmeje, že som tu len druhý deň, ustrelí mi lišta a rozpára prst. S týmto už tie stupy nepodržím. „It’s over“ lúčim sa s domácim, nepovie nič, ale hvízdajúci vietor prezrádza to jeho „Ja som ti to hovoril“…

Duel. Pochopil som názov. Bouldrista a kameň, eufória a frustrácia, motivácia a stratená nádej. Nekonečný súboj, skúška trpezlivosti, zanietenosti a tvrdohlavosti.

Sú štyri hodiny. Ponáhľam sa do auta s ďalším „knock-outom“ na krku. Do desať ho nechcem nechať napočítať. Tento ring sa neopúšťa. Taký je Duel. Radšej si dopredu premyslite, či ho neobídete, lebo späť cesty niet a údery sú boľavé.

Zaujímavý bol Fontáč jarný. Postavil nás pred radu neúspechov, pretože v boulderingu ich bude vždy viac ako úspechov. Je nesmierne dôležité naučiť sa z nich tešiť tiež, pretože možno ani nevieš, ale si ustavične skúšaný.

Oli

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *