Keď úspech vonia po medovine

Zbúchali sme ďalšiu z víkendových výprav na Končitú. Už-aj letí avízo Ričimu a zvedavosť mi nedá pri piatkovom ohníku, okrem špekáčikov, zajtrajšky si v teórii pred seba predostrieť.

Bol som zvedavý aký príbeh sa tento víkend napíše, no dnes tu sedím a jedno hluché miesto mi nedovolí skompletizovať ho. Prázdno začína krátko po sobotňajšej realizácii osvedčeného receptu pustiť plameň k medovine. Motivovaný nádherným bouldrovým výkonom, keď už máme samozrejme klobúky všetci dávno dole, dostáva karavan riadne zabrať a prvé svetlo vidíme až v nedeľu pred obedom. Pri vstávaní zo stanu je hlava najproblematickejšou telesnou súčasťou a všetkých jej pôvodne prirodzených funkcií sa u nej teraz len darmo dožadujem. Pod karavanom leží náš poblednutý oslávenec a s vypätím všetkých síl počíta vločky vo svojej cereálnej miske. Aj napriek tomu, že sa po celú noc snažil zaspať v tuhom objatí, nepodarilo sa mu oka zažmúriť. Darmo, vedro z Billy sa frajerke nevyrovná.

Nie je ľahké dosiahnuť bouldrový úspech týchto rozmerov. Avšak, keby jeden slávny filmový hrdina toľko nebehal a skúsil by bouldering, možno by raz povedal, že „život je ako ťažký boulder, to najťažšie príde, až keď ho vylezieš.“

V obedných hodinách sa predsa len prebojujeme na bouldre, no všetky úkony nosia pečiatku večera, nehovoriac o tých lezeckých. Objemné hlavy sú atraktívne pre gravitáciu, no krásnu previsnutú hranu si nechcem nechať ujsť aj na úkor dôstojnosti. Pri pohľade na odraný miešok večer len s ťažkosťou spomínam na výlezový problém a dúfam, že mi raz moje deti za to nebudú nadávať.

Končitá potrebovala ťažké bouldre alebo ináč povedané, skúsených nadšencov sledujúcich onen cieľ. Ak raz pôjdete večer okolo a na parkplaci bude stáť natriasajúci sa karavan vedzte, že pribudol ďalší boulder, ktorý si zaslúži sláviť aspoň toľko, koľko jeho realizátor. Len či ho ešte na tú medovinu nahovoríme..

Oli.

Pridaj komentár