Koniec roka je len symbolikou, tentokrát som zatúžil prehĺbiť si ju a stihnúť čo najviac, nehľadiac až tak na reálie. Proste som veľmi chcel.
Okolo desiatej už s Aďkou noríme členky v snehu cestou pod kameň, kde rozprášim posledné mádžo onoho roku. Prvé pokusy sú z kategórie veľmi neobľúbených, nie je sa kde rozliezť a zahriať si šľachy. Zakrátko sa ale popularita diania pre mňa rapídne zvyšuje, v rukách už pulzuje akčná krv. Bez nej a jej tepla by to nebolo možné. Bohužiaľ, starosti mi pomaly začínajú robiť prsty na nohách, po pár krokoch vôbec necítim stupy a nohy mi lietajú ako junákom z Lúčnice. Guma je na lezečkách po dvoch hodinách sklovitá, úplne stvrdla, na skale vôbec nedrží – áno, tak toto bude tá skutočnosť, ktorú si zafixujem akože je práve ona dôvodom, prečo to dnes nevyšlo. Ale čo Vy viete, možno to tak naozaj bolo.
Poťažmo vykúzlim mašličku zo šnúrok na topánkach, prehrabnem svoj riedky fúz napadnutý miernou omrzlinkou a vydáme sa s Aďkou kopírovať naše stopy v snehu, ktoré nás sem priviedli.
Nestačí chcieť, pomyslím si, vôľa je len základnou kostrou úspechu. Až tú kostru odeješ telom z množstva iných faktorov, povstane z Tvojich snov. Tá moja už rok 2010 neuzrie. Dúfam, že o to krajší mi spraví ten nasledovný.
Začiatok roka má veľa spoločného s jeho koncom. Je symbolikou. Je tu, aby nám ponúkol možnosti nových začiatkov, aby v nás vyprovokoval nové túžby. Nekroťte ich, nech sú trúfalé a ony Vám dodajú odvahu chcieť.
Šťastný nový!
Oli.