Modřínske návraty

Niekedy melódia dozvukov nemení svoju hlasitosť. Je silná a výrazná aj po piatich rokoch. A ako keď vám občas konkrétna skladba pripomína miesta jej vstrebávania, iná vás tam priamo prenesie. Odušu surfovať po vlnách jej tónov, to mi chutí. Sebecky prihliadam na svoje záujmy, že keď príde tá správna, chytím sa jej a pofičím. Melódia návratov. Vráti ma na miesto, kde mi ju brezovo-smrekový les s povolením papradí prvýkrát zapískal.

Rok 2007 a jeden z prvých výjazdov na bouldre. Nesmelé kroky bouldristu v novom tričku s nápisom „premiéra“ sa borili do krajiny panenskej. Čisté a krehké predstavy zaostali za realitou. Bol to šok. Hovorím to stále, ale keď si raz niečo pracne vymodelujete v predstavách a ono je to v skutočnosti ešte oveľa krajšie, nehanbite sa vyskloňovať „šťastie“ aspoň v dvoch pádoch.

foto: Oli

Zišla sa tam vtedy nikdy nezopakovaná zostava. Objavil sa nejaký Riči, z ktorého sa veľmi rýchlo vykľul dobrý lezec a výkonný obracač poldecákov. Za jeden deň nám zasadil chrobáka, že v čom je vlastne lepší… No áno, rozmer spomienok týmto nabral kapacity a prispel k ľubozvučnosti onej melódie.

foto: Oli

foto: Oli

Vždy som ju rád popočúval. Medzitým však záhadným spôsobom stihlo ubehnúť päť rokov a Modřín ohlásil deficit. Bolo sa treba vrátiť.

foto: Oli

foto: Oli

Vstupujeme do lesa a už na prvom premostení svetov sa postupne rozpamätávam. Známe obrázky, snáď len paprade začnú pod kolenami štekliť až v lete. Niektoré bouldre upadli do zabudnutia, odmietnuté lezcami zakryli sa machovým paplónom. Okrem rozvíjajúcich sa sektorov vysoko pod vežami sa sem asi moc nechodí. Modřín je v tieni susedného Děčínskeho Sněžníka. Potenciál je tu ale taktiež len ťažko spochybniteľný. Človek krúti hlavou nad obchádzanými balvanmi, ktoré by boli v slovenských lesoch mekkou boulderingu.

foto: Oli

foto: Kubo

Korene zapúšťame v sektore Centrál. Stíhame poliezť zopár klasík, kým príde výdatný poobedný dážď a pošle nás k predčasnému restu. Predpoveď v sebe síce pred odchodom niesla odrazy smutných tvárí ale predĺžený víkend bol nakoniec silnejší.

foto: Kubo

foto: Kubo

Nedeľa je obdobná. Každou chvíľou lúštime nebeské hlavolamy. Z mnohých odtieňov šedej nám nie a nie vyjsť modrejší výsledok. Návšteva Terezínu svetu farby tiež nepridáva. Kartovými hrami v pohostinstve kývame upršaným včerajškom, aby sme sa mohli nasledujúce ráno pripomenúť slnku.

foto: Oli

foto: Oli

A ono vyšlo. Bledé tváre sa rozutekali v hĺbku lesa a naradostene začali po skalách kresliť biele ťapky. Radosť im pokazil až pán s preukazom, že pobyt ich v súlade s jeho prítomnosťou nemožný jest. Ani nie tak s jeho ako s raritným pobytom vtáka sokola niekde v stenách nad svahmi. S pokorou, akú pred veľkými vtákmi nutno mať, presunuli sme sa do nižšieho sektoru Pod cestou.

foto: Oli

foto: Oli

Delikátne bouldríky chrumkáme až do svetla čeloviek. Posledný večer zbuchneme niekoľko utužujúcich štrngov. Ataky frťanov sme našťastie ustáli bez nechcených miesteniek na súkromných kolotočoch.

foto: Oli

Uvažujeme, že najmenej bolestivá rozlúčka s Modřínom by bola niekde inde. Utorkový poldeň sa teda presúvame na Sněžník. Rozloha superlatívov je tu naozaj obdivuhodná.

foto: Oli

foto: Kubo

Vidím sa ako pred piatimi rokmi prvýkrát v Modříne. Nesmelé nášľapy v ošúchanom tričku so známym nápisom. Už sa len stíšiť a naslúchať novej melódii.

Oli

Komentáre

  1. az ma dlane svrbia ked si pozeram fotky a citam clanok
    ondro
  2. šutríky lákajú a les vábi
    matia

Pridaj komentár