Pártybus smer Petráč

V kraji, kde sa chmeľ okolo palíc vrtí a v krígľoch zlatisté vlnobitie prevláda, sa okolo Krušovíc často do Petráču prechádza. Nedá mi nespomenúť túto geografickú skutočnosť, keďže je s našou poslednou dovolenkou až priveľmi spätá. A tak, poďte s nami nahliadnuť do lesa jesenného, kde sme nejednu sedmičku pokorili, ako aj za okná chaty tety Ireny, kde nám vedúci nejednu jedenástku na papieriku už len tak zo zvyku začiarkol.

Akcia plánovaná snáď mesiac dozadu sa nakoniec posledný októbrový štvrtok predsa len dočkala svojej realizácie. O povoz sa mal postarať Jano, z čoho vyplývala naša závislosť na dodržaní jeho slova, čo je niekedy naozaj nervydrásajúce. Janči však veľmi milo prekvapil a to až do takej miery, žeby to jeden ani nečakal a tak sa stalo, že sa na mňa trošku pri odchode načakal. Kvarteto účastníkov dopĺňame ešte dvoma blaváckymi zastávkami, naskakuje Joko, Tomáš, no a doobeda už hrkoceme po betónke v smere českej metropoly. V duchu dovolenkovom už zo zadných sedadiel gambáč grgy obkresľuje, akoby som tušil tie večerné predzvesti..

Na obed sa pártybus Jesenicami valí, pre to sklamanie, keď nám teta Irena chatu neotvára. Či ju chlapci na oko v tých páperkách svalnatí vyľakali, ťažko povedať. Však my sa vrátime, len čo si trošku tú žulu omakáme.

Dnes parkujeme neďaleko cintorína a volíme si oblasť ľahko prístupnú – Pod hradem. Sektoru dominuje skalné zoskupenie Trio, ideálne na oťukanie. Zalamujeme prvé lišty a plácame po prvých oblinách hľadajúc si cestu k tunajšej nemilosrdnej žule. Len ten Jano sa dáko šetrí a radšej telefón žmolí, akoby si pripustiť nechcel, že sme ho naozaj na tú dofču vytiahli.

Večer sme na chate úspešnejší a vedúci nás šniclom a jedenástkou víta. Blok svoj už čiarkami začína napĺňať, to seansa naša nočná dávno začala. Otvárame účet na štyri dni a jeden pocit sprevádza ma. Niečo ako obava, že neexistuje čiarka posledná..

Kurnik, chaloši sú borci o tom bez pochýb, len mňa dáko zmohla snaha vyrovnať sa im. Niekedy ani dva vývary nepodajú ruku záchrannú, ešteže čas je medicínou osvedčenou. Nahováram chalanov na Kometu, že to je symbol, kamenný skvost, ktorého dobitie je hodnotou a tak vykladáme z auta každý po dvoch matracoch. Vydávame sa cestou sťažností na váhu dopadov našich, a či oslavných ód na chôdzu slobodnú. Vyzerá to, že viackrát tento smer neabsolvujeme. Na Komete sa rozmohol machový koberec, Tomáš kefuje výlezový problém, no akosi pomaly klesá všeobecné nadšenie do nej naliezť. Ťažko povedať, čím presne to bolo, no Kometu čoskoro opúšťame a ideme sa vyblbnúť v iných úsmevných problémikoch. Sektor Brána sa nám zatvára s príchodom šera. Prsty pýtajú na zajtra rest, no čo už, treba ich vypočuť nech slzy krvavé potom neronia.

Udržiavajúc si svoju hladinu chaloši vytrvali až k opätovnému večernému posedeniu. Vedúci čiarká jednú za druhou, no ja som rozhodnutý pre čaj a džús. Na moju nevôľu sa tým vyčleňujem z kolektívu ale spomienky na doobedie mi inak nedajú. Borci drtia do neskorej noci a ráno v potravinách sa opäť obšmietajú pri regáloch so sklom. Máme rest day a treba si predsa odpočinúť.

Organizujeme výpravu na miesto konania tohoročného Padání. Mlýnský vrch je známy drsnosťou žuly, no táto skutočnosť sa tu stráca v krásach jednotlivých línií. Vyberáme si parádičky na zajtrajší bouldering a výletík uzatvárame posedením na vyhriatej teráske priamo nad južným úbočím Mlyňáku. Čajík, Portské a tuniačiky sprevádzajú konverzácie o slovenskom lezeckom dianí. Až nám odchádzajúce slnko znovu oblieka páperky, odchádzame aj my.

Večer akoby z oka vypadol tým predošlým. Zatiaľ čo sa však s Jokom hecujeme skorším spánkom na zajtrajšie výkony, Tomáš s Janom ostávajú podávať výkony hodné niekoľkých nových čiarok. Ku obdivu nám ale dokážu ráno pri vstávaní sekundovať, no sviečková na raňajky ich pravdupovediac vôbec nelákala. Vonku je hustá hmla a mám obavy o vlhkostné podmienky. Našťastie sa dá a plníme si aj niektoré zo včerajších cieľov. Aj napriek tomu, že Tomáš by ešte vedel dychom opájať, hneď zrána valí a flešuje morálového fešáka. Miernym sklamaním je len osmičkový boulder Stix, ktorý Joko večer pri jedenástke niekoľkokrát úspešne zdoláva, no do zotmenia doňho prekvapujúco vôbec nenalieza.

Nedeľný večer sa nesie v duchu očakávaní konečného súčtu čiarok. Teta Irena, ako hlavná finančníčka, nám predkladá podčiarknuté číslo, ktoré nás svojou hodnotou určitým spôsobom zaujalo. Postískame ešte zopárkrát voskové placebo, nech prsty vydržia to posledné doobedie a líhame v mierne rekordnom čase. Zajtra nás čaká Vyhlídková skala, možno aj nejaký ten pekný výkon a potom osedláme znovu pártybus, nech sa trošku vyhrká na tej ceste spiatočnej, ktorá späť za povinnosťami a priateľkami navráti nás. A tak aj bolo.

Oli

Pridaj komentár