Ostaš

Pestrý víkend na Ostaši

Oli
Otrocká práca stieračov zľahka hypnotizáciu zvláda. Hore dole hore dole. Krátky je moment, keď oko plné viery na svet za čelným oknom zaostrí. Len čo sa stierač vracia už len čmuhy vidno. Taká je krajina zradená predpoveďou. Rozmazaná. Ako premiérovo namaľovaná dievčenská tvár pre adresáta, ktorý na to rande neprišiel.

Niečo je na pochybných predpovediach dobré. Človek nemá veľké očakávania. Primárne vyráža vystískať svoje vedomie skalnými objatiami, cnie sa mu za naháňačkou svojej pojašenej duše, ktorá šťastím pretína vzduch vo všetkých smeroch a uzlí sa. Aspoň si to nahovára. Že mu stačí nasať to tú atmosféru vlhkého lesa a spotených skál. Že netreba viac ako prechádzku naturálnou Albertinou. A popritom ho hrozne pichá za ušami, je to celkom vedomé, čerešničky na torte, ktoré sa mu vykotúľajú priamo do dlaní a chcú byť vstrebané. Musia byť.

foto: Oli

foto: Oli

A v tom modrá z oblohy uvoľní to napätie, tlak za ušami pominie. Šťavnatú chuť z každého bouldra dlhý dobeh zdobí. Kameň pod rukou ale na dážď úplne nezabudol, cítiť v ňom posledné vlhké odkazy. Nevadí, veď aj čerešnička kôstku máva a symbolu svojho nikdy sa nevzdá.

foto: Oli

foto: Oli

Optimálna podmienka je v lete zväčša snom vzdialeným. Ale čo to vlastne je? Stav, keď je treba siahnúť po iných výhovorkách, pretože teplota a trenie poslúchajú? Stav, kedy by sa vám určite darilo, keby vás niečo nebolelo? Keby ste viac trénovali?

foto: Oli

foto: Oli

Tajomstvo optimálnych podmienok je predsa skryté v radosti z lezenia. Čiže vždy, keď sa to dá?

foto: Bugi

Mokrá tráva na paseke len závidí kameňom ich sympatie k rýchlemu schnutiu. „Všade mokro, len na balvane sucho“ – životné krédo bouldristu.

foto: Bugi

Deň sa kúskuje viacerými prehánkami. Smutné tváre spod previsov o hodinu vystriedajú úsmevy na previsoch. K večeru sa počasie ustáluje, aby slnko bodku za pestrým dňom vyfarbilo. Les stíchne, zbrzdí vánky ševeliace flóru všetkých vzrastov a veľaváženého hosťa hrdo privíta. Ten šantí, blázni sa, maľuje. Frkne nám na balvan pred nami, niet možnosti iných ako naposledy lezky obuť.

foto: Bugi

Skáčeme do oceánov farebných, topíme sa v úzkych prielivoch, kde sa vody ich stretávajú. Zomelú nás víry divoké, nepredvídateľné, silné vo farbách a prúdoch, rozštvrtia nás na kúsky, vyždímajú, vydrtia, vyperú z nečistôt na nás prisatých. Zrazu všetko zhasne, ruky skalu oranžovú opustia a nás vypľuje na zem, na chladnú, vzácnu, s pevným charakterom.

Sedíme a hľadíme do údolia. S údivom ako nová rasa, ako mimozemšťania po prvom pristáti na Zemi. Všetko sa zdá nemé, nehybné, so životom niekde v diaľke. Iba v štruktúrach balvanov vidieť známe úsmevy. Už vieme, kde sme a že na cestu domov sa nám zabudnúť nepodarilo. Že nezabudneme, kam sa treba postaviť, keď začne na Ostaši posledný slnečný príliv, že treba stáť na brehu, s ponorenými chodidlami, zhlboka sa nadýchnuť a čakať na ten mohutný príboj, na farebnú smršť, očistu, na oslobodenie ducha, prírodné milovanie, na oslavu boulderingu, že treba čakať, až nás to celé napraví, ako šikovné ruky naprávača vyskočený stavec.

Oli

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *