Po troch rokoch na Pukanci

Tri roky nie sú málo. Pamätám, že to sme sa ešte len ochutnávkami bouldrov „outdoorových“ začínali ponúkať, čítali sme lezecké časopisy viac ako skriptá a učivá nutné sme nesvedomite zamieňali za kresby ideálov cez namakaných bouldristov vo videách a obrázky svetoznámych bouldrov na fotkách. Táto konzumná zmes nás ale bohužiaľ vzďaľovala od reality, že žijeme v krajine, kde onen šport neprekvitá ako holandská záhrada a že naše lesy (zatiaľ) neurodili žiaden Magic wood.

Ach, tri roky nie sú málo a zberným surovinám prispievam už tretím kalendárom. Veľa sa zmenilo, už si môžeme nahovárať, že sme trošku duchom podrástli. Bohatšie spomienky pretláčajú chudobnejšie predstavy z minulosti. Vytvorili sme si nadhľady a s nimi sa zmenili aj naše pohľady. Už viem, že neexistujú len francúzske obliny, švajčiarske lišty, či české kryštáliky ale často dnes sám seba nachádzam v objatí mohutného Prow-u, v myšlienkach na trhajúci kútik vysmiateho Krokodíla ako aj v náznakoch melódie pri plácaní po Knedle. Áno myslím, že sa toho zmenilo dosť.

Hovorím im príbehy, každý kameň ho má. Dali im ich tí, ktorí sa preto rozhodli, lebo zápal a vášeň do toho hnali ich. Tri roky nie sú až tak veľa, no odvtedy sa ich hodne popísalo. Stojím dnes pred Žralokom a naslúcham slovám, ktoré život vdýchli mu. To sú jeho príbehy. Ponáram sa cez ne do tohto sveta andezitového a užívam si to. Nielen pohyb bouldrový mi zrazu hodnotnejším príde. Tá podstata, ten zmysel o čo tu podľa mňa ide, v tejto malej oblasti nachádzam vo veľkom. Tri roky dozadu, to tam sa stala chyba, že vnímal som len povrchne.

O to viac som dnes rád, čo odnášam si z lesa. Neprehliadajme to málo čo tu máme a vážme si tých, čo vedia sochy kamenné oživiť..

Oli.

Komentáre

  1. Jeden krajší príspevok ako druhý. A ten vzťah ku kameňom a jeho vyjadrenie je neskutočné. Toľko krásnych slov o kameňoch som vlastne ešte nepočula.
    Mária Bizubová
  2. Dakujem za krasnu odozvu. Velmi si to vazim.
    Oli

Pridaj komentár