Pulčínsky monológ

Je to už naozaj dávno, keď som zatraktívnil túto zem. Nechce sa mi to počítať. Do úvodu sa určite toľko číslic vôbec nehodí. Veď uznajte..

Pochádzam z pomerne rozvetvenej rodiny. Je nás skutočne veľa a nikdy sa nedozviem náš presný počet, pokiaľ mi ho niekto nepovie. Ale kto by to aj robil, však? Všetci sme z rovnakého zrna a vnútorne veľmi chladní. Áno, možno pôsobím odmerane, no je to len o schopnosti správne sa na mňa pozrieť. V súvislosti s našim pokolením ešte nie je verejne známe použitie slova vitalita. Je totiž pravdou, že pohyb vôbec nevyhľadávam a ak aj k nejakému dôjde, vôbec ho nepodnieti vôľa moja.

Mám veľmi starostlivú matku. Volám ju Matka, pretože sa mi to zdá veľmi úctivé. Stará sa o mňa viac ako príkladne. Keď mi je zima, ohreje ma žiarivým pohľadom, keď som špinavý, pokropí ma kvapkami a keď sa ukladám na zimný spánok, prikryje ma bielou perinou. Viete čo je zaujímavé? Vôbec nedokážem (ani teoreticky) časovo ohraničiť svoju existenciu. Viem iba to, že starnem, čo usudzujem z faktu, že postupne pomaly zarastám. Verím, že Matka mi odpovie na všetky moje otázky. No teraz mám ešte asi čas pokladať jej ich.

Moje pôsobenie v priestore môže zaváňať miernym stereotypom. Nikdy sa ale nenudím. Keď Matka rozsvieti svet, pozorujem okolie. Čas svetla je dobou dvojnohých. Objavujú sa v nepravidelných intervaloch. Pomalým tempom ma obchádzajú, veľkí, malí, chudí, či hlasní. Tí s veľkými obdĺžnikovitými chrbtami sa zvyknú pri mne zastaviť, ba dokonca ma v sprievode rôznych pokrikov všelijako ohmatávajú a občas aj padajú do svojich odložených chrbtov. Musím vám povedať, nielenže to ich úsilie šteklí ale keď na mne stoja, pôsobí veľmi komicky ako škriekajú a poskakujú. Hlupáčikovia. Čo sem chodia, vôbec sa nezmenili. Ibaže bývali kedysi škaredší (nedokážem to ani teoreticky časovo zadefinovať), nemali také veľké obdĺžnikovité chrbty a nechávali tu po sebe ohlodané kosti.

Poviem vám…, mám ich ale rád. Som šťastný, že môžem byť objektom ich záujmu. V poslednej dobe sa pri mne ale príliš často nezastavujú. Akoby, …akoby im sem niečo bránilo chodiť. Akoby tu ich kroky a aktivity museli byť výrazne obmedzované. Myslím tých s obdĺžnikovitými chrbtami. Keď tu nie sú, cítim ako starnem. Zarastám stále viac a prestávam vidieť okolo seba. Alebo do seba? Matka, kto a pre koho tu vlastne teraz som?

Prechádza okolo mňa niekoľko dvojnohých a jeden z nich sa zastavuje. Vystiera hornú končatinu, až som mu takmer na dotyk. Skôr ako sa ma dotkne, tuhne ako mrazom premožený. Ďalším pohybom sa rozmrazí, obíde ma a zastavuje kúsok opodiaľ na mieste, kde sa mi vždy prihovára Matka. Táto konverzácia bude však len medzi nimi.

Oli.

Pridaj komentár