Niekedy dávnejšie sa na moju lepkavú zvedavosť prichytili poletujúce šepoty o svete plnom skál, kde megaprapredkovia vysádzali malinkaté semienka kade-tade krajinou a zalievali ich červeným mokom, aby im narástli veľké opité načervenalé stvorenia.
foto: Oli
Ukryli ich vo vrchovine pod borovicovými čiapkami a načechrali levanduľovým vzduchom. Uklonené, predklonené, bruchaté i šupinaté. Lesy plné tvarov, cicavcov či plazov, zazerajúcich ufónov a otvorených tlám.
foto: Oli
Všetko pridávalo faktu, že s touto krajinou sa chcem raz stotožniť. V predstavách ma už dlho opája svojim vínom a fičím dľa jej nôt. A veru, rok čo rok hlasnejšia rozprávka sa začala v hlave stále výraznejšie presadzovať. Už včera bola hotová, pripravená na svoj príbeh.
foto: Oli
Nastal krok posledný – šťastie pekne poprosiť. Sny ešte raz odfotiť, nech človek ľahšie pozná miesta imaginárne aj v teréne, odísť a nezabudnúť správne odbočiť.
foto: Aďka
A za horami tiahlými, od mora cez pahorkatinu až k vrchovine, kvočí v bezpečí svahov učupený Albarracín a pýši sa zježenými hradbami. Len 4 km nad mestom kamenným vstupná brána do krajiny bláznivej víta. Unikátna tvarmi, vôňou, atmosférou, farbou. A bouldrami, čo zo všetkého prídel dostali. Len tu by to asi šlo – v španielskom Aragónsku, kde zemou vedú tepny červeného vína, dlhé a rozvetvené, krížom-krážom pozitívnymi lesmi, kde fantázia má svoju ZOO.
foto: Oli
Dokonale bláznivé je v Albarracíne aj počasie. Moje kraťasy si ešte na barcelonskom letisku hoveli, kdežto po príjazde do nášho cieľa sa za ponožkami hneď ťahali. Brodíme sa v snehu, to nevadí, že je máj.
foto: Bugi
Premiérová prieskumná výprava má svoje čaro. Vlhko, voda, mokrý sneh po lýtka. Prirodzenú krásu však povrchové nedostatky nezabijú. Opäť sa mi z tej početnej skupiny obrazov, ktoré som už stihol v živote zahliadnuť na rôznych výstavách, páčia najviac práve tieto.
foto: Aďka
A im je ľúto. Slzy mokrého snehu stekajú im po oblinkách, po veľkých pieskovcových očiach, čo do dier početných rozprávka ukryla. Láska je skutočne ideálny výraz, rád ju spomínam ako paralelu, lenže ona to vlastne ani paralela nie je. Je to exaktne definovaná prítomnosť, ktorá vás uprostred toho skalného bludiska najlepšie vystihuje, vraví o tom, prečo ste prišli a bez omylov vystihuje smiech vo vašich očiach.
foto: Oli
Na horizonte vidieť Platóna ako odchádza do hanblivého sveta a na chrbte si nesie ťaživý amor platonicus. Bez zmyselnosti to nefunguje – presne tak, ako sa bez vášne nebouldruje.
foto: Oli
Výhodou veľkých oblastí sú ich možnosti. Ako prvý navštevujeme najväčší sektor Arrastradero. Majiteľ mnohých známych línií, masív s bouldrami z každej svetovej strany. A práve tá južná je okrem slnka naklonená aj nám, a z toho v tomto počasí plynú jej nezameniteľné výhody. Južné stienky na terasách plné chytov sú ideálne na ukojenie rozliezacích chúťok.
foto: Oli
Nasledujúce 2 – 3 dni sa teplota pomaly zvyšuje. Sneh a vlhkosť sa ale svojich miest vzdáva pomalšie. Lezecký rytmus teda nemeníme. Prevažná väčšina našej 4 – člennej skupinky sa už vopred naladila na dovolenkový režim a množstevné dávky studených bouldrov (iba na dotyk) im aj vcelku vyhovujú.
foto: Oli
V Albarracíne nájdete bouldre všetkého druhu. V číslach to predstavuje bouldering od 3 – 8B+. Zaujímavý je tento fakt najmä z hľadiska charakteru bouldrov. Skutočne som neprišiel na typ bouldra, ktorý by som postrádal, ba dokonca, našiel som ich veľa, ktoré obsahovali naozaj všetko. Od madla, cez stisk, spoďák, lištu, až po bočák, oblinku a vypečený rajbásek.
foto: Oli
Vrava šíri predovšetkým zvesti o riadnych dachoch po madlách. Určite aj vám sa už do ucha či oka dostala. Albo je tým oprávnene známy. Stropy dali názov aj jednému z najnavštevovanejších sektorov – Techos.
foto: Oli
Genéza oblasti predurčila typickosť bouldrov. Veľmi veľa liniek vedie cez dvojčlenné kamene, pričom ten vrchný prečnieva a spodný vytvára akýsi podstavec (pri bouldroch nástup). 90-tkové stropy sú takmer vždy posiate madlami a obtiažnosť bouldrov často tvoria práve ťažké prechody cez hranu previsu zakončené oblými výlezmi, alebo aspoň jeden morfo krok.
foto: Bugi
Ak máte nejaký ten mesiac odlezený na bouldrovke, v previsoch sa dokážete pohybovať veľmi svižne. Stačí už len prekusnúť zlý výlez a možno si zarobíte aj na netradičné číslo do denníčka.
foto: Oli
Albarracín však nie je našťastie iba o stropoch. Keby to tak bolo, lezenie by sa tu stalo monotónnym. Osobne mi k srdcu oveľa viac prirástli variabilné previsnuté stienky, ktorých je tu taktiež neúrekom, prosto kompaktné línie s poctivými chytmi, náročné na celkovú silu tela a vyžadujúce určitú dávku kreativity.
foto: Bugi
foto: Oli
Lezie sa po čarovnom červenom pieskovci, drsnejšom ako vo Fontáči ale jemnejšom ako v Čechách. Mení sa od sektora, často od kameňa ku kameňu. V niektorých prípadoch je ale skutočne drsný ako v Bore, a miestami hladučký ako detská riťka nakreslená niekde na šutri v Bas Cuvieri. Všeobecne určite možno prevažne konštatovať jeho prívetivosť k prstom.
foto: Bugi
Pri plánovaní návštevy Albarracínu je dnes nutné kalkulovať s termínovanými uzávierkami niektorých sektorov. Od januára do polovice augusta je zakázané bouldrovať v 7 zo 17 sektorov. Nie je to ale žiadna tragédia. Pri štandardne trvajúcich návštevách vám povolené sektory pravdepodobne budú bohato stačiť. Za 2 týždne sme dokonca nevideli ani všetkých 10 povolených sektorov. Jednoducho povedané, len Arrastradero či Techos obsahujú toľko láskyplných bouldrov, že to prosto nestíhate odškrtávať.
foto: Oli
Náš bouldrovací režim bol položený na dovolenkových základoch. Nikam sa neponáhľať, znelo heslovito pri každej obedňajšej kávičke na albarracínskom námestí vždy pred boulderingom. Hodinový posun slnečného odchodu za kopec úplne narušil naše zaužívané zvyklosti z domova, a tak sa stávalo, že sa na skaly chodilo okolo druhej poobede, zo skál sa prichádzalo okolo 21:30 a po chutnej večeri zaliatej povinnou Riojov posteľ vítala až okolo druhej.
foto: Oli
foto: Oli
Môj obľúbený bouldrovací režim „no rest day“ sa mi ako jeho jedinému zástancovi nepodarilo presadiť. Vzišli z toho príjemné odpočinkové dni vo Valencii, v Alcaniz, Valderrobres či šialene krásnom vyprahnutom kaňone pri Terueli.
foto: Oli
Celkovo sme navštívili 6 sektorov. Jeden deň sme obouldrovali Techos, jeden deň pozreli menší sektor La Fuente, idylický Cabreziro, jedenkrát sme boli aj v Entre Aguas, viackrát sme sa vrátili do ľahko dostupného sektoru Parking ale najčastejšie to bol práve Arrastradero.
foto: Bugi
Počasie sa postupne vyslnilo a teplota už posledné dni atakovala 20 stupňov. Dievčatá naše ožili ako jarné kvietky po zime a zo dňa na deň predvádzali interesantnejší bouldering.
foto: Oli
Albarracín je ideálna boulderingová oblasť pre vás všetkých. My sme si vedeli nájsť bouldre na jednom kameni a pritom obtiažnostne tak ďaleko. Táto blízkosť pridávala hodnote zážitku. Podporila prepletenie spoločných pocitov, skala bola magnetom, čo pritiahla nás bližšie k sebe.
foto: Aďka
Pod mračnami vzduch nechutil ako keď vyšlo slnko. Prehrialo opadnuté ihličie a pošteklilo veľké pováľané šišky pod pazuchami, oni smiať sa začali hrdelne, vzdali sa všetkých aróm a iných odhalených prirodzeností. Les predýchal sa vo vône silné. Cez nos rýchlo pretiekli. Čo v čele nad očami pichalo, levanduľa hojila. Naozaj nič, čo by som svetu vtedy vytýkal. Ani toho mravca hrýzavého.
foto: Aďka
Liezli sme prevažne v rozmedzí obtiažností 6 – 7. Nech ma čert príde po zátylku praštiť, ak tu tých bouldrov nie je najviac najkrajších práve v týchto číslach. Čo linka to šmak. A pekný boulder proste neobídete, preto je toho času vždy málo. Otázne je, že na čo? Na čo je vám iný čas ako ten čo si užívate?
foto: Oli
Ozdoby naše rozlezené, maximá na posledný deň si nechali a 6C tam bez rešpektu poslali. Prosto pekná línia. Mne sa to v Zarzamore 8A nepodarilo, aj keď sa mi páčila. Jeden spoločný deň si naša konfrontácia napriek všetkému zaslúžila. Ten 1 cm mi nikto nedá, chýbal, keď ho bolo treba. Nevadí, keď sa nabudúce vrátim, už oň budem silnejší.
foto: Aďka
foto: Oli
Rozprávkové príbehy sa končia šťastne. Nový svet čo chutí po víne. Čo teplo v tele násobí, hreje na hrudi a svrbí v končekoch prstov. Albarracín je odbočkou zo všednosti. Mojou obľúbenou rozprávkou z mladosti a poznanou v prítomnosti.
foto: Bugi
foto: Aďka
foto: Nikon
Albarracín.
Kde bolo, tam bolo…
Dobrú noc a sladké sny. Do červena.
Oli
Komentáre