Srdce, pika, káro, kríž a žula

Hneď ako boli usmievavé slnečné lúče pažravými oblakmi v predpovediach švajčiarskych pohltené, musel som plány na inú frekvenciu preladiť. Rýchlo mi bolo jasné, že na tieto melódie sa už toľko ľudí nechytí. Obzvlášť, ak sa už do tých starých započúvali a obľúbili si ich. Petráč nie je Chironico, je undergroundom v mainstreamovej kultúre a uspokojí len skutočných nadšencov. Petráč je naozaj drsný.

Z pôvodných sedem ľudí ostali len poslední traja mohykáni, ktorí sa v bojovej nálade vydali na lov bouldrov k Petrohradu. Tým, že vymenili Transita za Clio, neostávalo im nič iné, ako vyťažiť maximum z niečoho, čo ma veľmi blízko k ničomu. Tri matrace rozhodne nie sú rozmerovo zanedbateľná batožina a kufor Clia rozhodne nie je rozmerovo atraktívny, asi aj preto sa k sebe vôbec nemali. Tradičné to problémy, ktoré väčšinou končia úspechom. Teda, samozrejme predovšetkým z pohľadu šoféra so spolujazdcom. Názor sediaceho na zadnom sedadle nebudeme zverejňovať.

Trasu pokoríme za 4 a pol hodiny. Rekord z toho tentokrát nebude, to by si nemohli dať na dnes Česi súťaž vo vyskakovaní z áut za jazdy, v skúšaní filmových trikov len tak z počutia, či v najnepredvídateľnejšom šoférskom úkone. Hutná zápcha na D1 v oboch smeroch nás pripravuje o čas, Klincovi sa ale plní sen, keď koštuje aké to je ísť na diaľnici v protismere. Prvý výjazd ho navracia opäť späť do reality a my fičíme krajnica nekrajnica po tunajších okrskoch až do Prahy.Pri prejazde Krušovicami je akýmsi nepísaným pravidlom obdariť sa vždy predstavami o nádherných rozsiahlych lagúnach s vodou, ktorá veľmi príjemne šumí a smerom k brehu stúpa v našuchorenú penu.

V tichom a zapadnutom Petrohrade budíme krátko poobede skapatého psa a valíme hneď do sektoru Vyhliadkovej skaly. V rámci rozlezu už poškuľujeme po Rudej armáde (8A), a tak zahrievanie pojmeme len veľmi decentne. Chvíľa je dlhým okamihom voči rýchlosti aká nás sem priviala. Plesk bác, už tej žule nepoddajnej nakladáme. Slniečko praží, teplota stúpa. O čo sa tí šialenci snažia? Určite nechcú vyliezť Rudú armádu. Koho by predsa túto silovú oblinkáreň napadlo skúšať v týchto podmienkach? No ja neviem, akurát teraz ma nikto nenapadne.

Levej (7B+) pri Špekmenovi púšťa relatívne rýchlo. Odporúčam všetkým masochistom, ktorých už nebaví doma zalamovať na nabrúsených žiletkách. Roztrtolené prsty už v polovičke prvého lezeckého dňa neveštia nič dobrého. Púšťame sa do Březněva (7C), ktorý nás nalákal na docela veľké chyty. Fajný boulder ale sily na pospájanie krokov už dnes nieto. Počuť nárek prstov, kurnik ale odkiaľ to ide?

Sýtu večeru v penzióne Gambáč desaťpercentný spláchol. Pošušňáničko. Zotmelo sa, je čas rozsvietiť na terase našej chatky a rozbaliť žolíka. Regule hry neznajú zväzky priateľské. Rozpútalo sa to. Hrobové ticho tu i tam. Počuť aj to, čo bežne zvuk nevydáva, ako vznášajúce sa napätie alebo tikot digitálnych hodín. Ide o veľa. Mokvajúce prsty sa oddávajú jemnému chveniu, čakajúc na povel z centrálnej nervovej sústavy. Stále nič. Ďalšie dva páry očí okolo stola, no nie a nie sa so žiadnymi stretnúť. Toľko tajomstiev.. Zrazu som na rade. Jedna karta chybuje môjmu vejáru. Nakláňam sa nad kopu a pomaly siaham po nasledovnej pohľadnici osudu. V srdcovom rytme mi vydúva oba spánky. Všetci hráme z ruky, ak mi teraz nepríde, ďalšie kolo isto neprežijem. Tik…tik…tik… Otáčam došlú kartu. Zalieva ma horúci pot. Zle je. Takú už mám. Ďalšie kolo som neprežil.

Zobúdzame sa rôznorodo dolámaní. Klinec má hlavu naopak, neprišiel na chuť minimalistickému vankúšu. Joko sa neskamarátil s matracom a cestou na záchod sa nezdravo vlní. Neviem prísť na to, čo je mne, no nebudem to radšej ďalej pokúšať a nemám ani odvahu pýtať sa druhých.Raňajky v motoreste pri čerpačke sú bohémskeho charakteru. Luxusný párok slušného priemeru na prekvapenie čašníčky prekladáme kúskom tiramisu a deň sa môže začať. Cieľ – Mlýnský vrch, však kde by bolo teplejšie ak nie tam. Mlyňák nás ale už na jeseň očaril svojim pôvabným lesom a jedinečnými bouldrami na veľkých žulových klackoch, čiže nebolo by ľahké tentokrát ho z programu vyhodiť.

Prvé tempá strúhame do Hipodromu (7B), čo je šťavnatý traverzisko s najťažším miestom až po pár kilometroch výdatnej lezenice. Zaslúžene ho vybáchame a nevieme sa presýtiť radosťou z toho, že si naše prsty opäť zaspomínali na exkluzívne mlyňácke zrno. Naženieme Klinca do Pěny, čo je jedno z tých poddajnejších 7A-čiek, so vzdušne lokalizovaným bouldrovým problémom, spočívajúcim v precíznom prevalení sa cez nohu. Aký je ten Klinčisko dlhý, tak sa tam zakotvil, bez akejkoľvek svetlej možnosti prehodenia svojich dvoch zbierok génov cez hranu kameňa. Lesom sa ozval štrngot a chalan sa vyčerpaný zvalil k našim nohám priznajúc kapituláciu.

Beháme po Mlyňáku v snahe vybaviť si restíky z minula ale ako naschvál si nechceme pripustiť, že to doterné teplo sa nedá len tak prehliadnuť. Joko má už HIP HOP (7C+) na spadnutie, no skutočnosť z predošlej vety sa podpisuje na výlezových oblinách a padá. Utekáme do tieňa na pečivko a tuniaky. Hneď po rybačke mastím kľúčovú lištu v Tlustej Berte (7C). Slečna sa mi opäť nepoddá, a aj keď moje sympatie patria inej, popracujem na sebe a snáď ju nabudúce zlomím. Zob Zob (7B) Joko nezastaviteľným spôsobom flešuje. Ja, ako kratší zástupca bouldrovej komunity, musím presvedčiť telo, že som trošku dlhší. Spapá moje klamstvá a môžem len čakať, ako mi to dá neskôr vyžrať.

Hodina pokročila, za ňou druhá. Slnko cúvlo. Čas na Kombu (8A). Previslý kýl po krutolištách v sektore Pýchavky. Lepším názvom sme naše prsty ani nemohli obšťastniť. Z kolíkov šťastia veru po dvoch čahoch samá radosť špliecha, okrem žolíkov sa ja už dnes nechytím ničoho. Zato Joko je v inom filme. Red bull, keksíky, cukríky ale to nie je všetko, čo ho ženie dopredu. Podstatná je tá silná motivácia, s ktorou by isto Dávid aj bez praku Goliáša zdolal. Pokus za pokusom, Joko je v tranze. Necíti bolesť, prsty už má potrhané snáď aj na kosť. Ako hovorievam, amatérsky tvorcovia horrorov by tu istotne porobili kopec kvalitných záberov. Komba nechce pustiť, nuž a Joko má tiež nakoniec svoje dno. Aj keď hlboko.

Mäsíčko s Gambáčom, úderná to regeneračná kombinácia nesklame nás ani dnes. Joko na večeri nešetril bramboráčkami a potom nás nútil, aby sme s ním naštartovali trávenie behaním za lietajúcim tanierom. Zákerne ho občas hodil riadne ďaleko. Srdce, pika, káro, kríž… a maníme o dušu do noci hlbokej.

Ráno sa prekvapivo hecneme a o desiatej už bouldrujeme v sektore Pod hradom. Čo sa nepotrhalo včera, chceli by sme rozpárať dnes. Zakusneme sa do bouldru s romantickým názvom Jemně mně ho hni (7B), kde si prídu na svoje všetci výlezový fajnšmekri. Trošku si ich poohýňame, dáme si rozlúčkový traverzík Tušimicie (7A) po priateľských oblinkách a zdevastovaní sa poberáme do vlasti našej.

Teplé počasie a ostrá žula nám tentokrát karty riadne premiešali, no to vôbec neznamená, žeby sme si s nimi zle zahrali. Ja si veru počkám, až bude znovu rozdané..Oli.

Komentáre

  1. musim este vela trenovat, aj zolika
    Klinec
  2. a kliešte? kliešte mali?
    kubo
  3. Sme mali repelenty :-D
    joko
  4. a este ake, aj plasty rozpustali..
    Oli

Pridaj komentár