Boulder.sk

Môže začať drytoolovať, ale ani len dúfanie, že by mu nezmrzli paprče, neprichádza v úvahu. Niekto môže namietať, že sa môže na všetko vykašlať a dať si pauzu, ale také úvahy sa u návštevníkov tohto webu snáď nepredpokladajú. No a je tu ten ďalší podvariant – môže sa vrhnúť na pure bouldering.

Nezaručujem, že prsty nemôžu zmrznúť, ale dá sa to rýchlo a jednoducho ukončiť. Stačí zoskočiť a šup k ohníku. Jaj, ten bouldering je taká zábava!

Väčšinou som sa mu venoval v zime, keď bola Zanka zranená alebo Chán (náš pes) chorý. Vtedy sa nám tých 2000 km absolvovať nedalo. Vlastne, zopár zím som aj drytooloval a dáke km najazdil aj na umeline. 

V novembri sa Chánovi pri každodennom útočení na prekonanie nastaveného rekordu v dĺžke života vajmara pohoršilo.  Hneď bolo po plánoch vyliezť kdesi v teple denne 300 metrov skvostných línií ako po niektoré zimy. Jasné, opäť plastikman, tréningový plán a ideš.

Celý december a január tomu tak bolo, ale pre mňa s typickými porušeniami disciplíny v duchu – keď svieti, tak aspoň Kalvoška a x-té opakovania obľúbených tréningových kúskov.

Ale jeden večer začiatkom februára, keď som si hovel v papučkách, kraťaskoch a tieločku na lanosešn v nemenovanej mučiarni, sa medzi dverami zjavil naobliekaný, špinavý, celý zadymený… Skúste uhádnuť  –  bezdomovec? Ale nie, šťastný a vysmiaty, od ucha k uchu – vlastne mal čiapku a bouldristickú a bol to Oli.

Vraj ide z Chtelnice, zima ako hrom, moc sa nedalo, bol sám, oheň nutnosť, prsty strieľajú… a podobné odpudzujúce veci. Vraj či sa niekedy nepridám, či nechcem zaspomínať na čaro zimného boulderingu.  A ja, po dvadsiatej ceste toho dňa, pozerajúc na mozole na rukách z tých drahých umelých chytov a pri predstave čo ma čaká zajtra, som utrúsil: „Skúsim sa pridať, ale teraz mám vytrvalosť, možno neskôr. Ale plánujem občas zabouldrovať.“

O týždeň pobehujem úplne premrznutý po lese a snažím sa nájsť aspoň jedno polienko nezasypané mokrým snehom. Oli, so skúsenosťami pravidelného podpaľača, prichádza z hrebeňa s plnou náručou suchého dreva. V ten deň to nebola žiadna sláva, nohy nepredstaviteľne mrzli, chyty strieľali ako besné, cítil som sa ako keby pod boulder posadili sumo zápasníka. Chyty som nevedel nájsť a stupy už vôbec, no a keď prišla tma, tak to už ani nebudem opisovať. Ale bruchá nás od smiechu teda riadne boleli. Niekto z teplej bouldrovečky si pomyslí  – totálni blázni, veď im to nič nedá…

Áno, má svojim spôsobom pravdu. Boli sme, sme, a verím, že navždy budeme, blázni. Ale šťastní blázni a to je NAJVÁC!  

PS: Odštartovalo to jedny z mojich najkrajších a najzábavnejších chvíľ strávených na skalách v poslednej dobe. Obklopený rovnako postihnutými, posadnutými lezcami. A hlavne, keď je hlava plná nevylezených projektov, tak sa dá ľahšie rozchodiť tá aprílová prechádzka Chána po dúhovom moste.   

Riči