Tiene Merkensteinu

Jemný vŕzgot veľkých drevených kolies sa striedal s pravidelným dupotom kopýt. Kone flegmaticky prežúvali popruhy, akoby sa chceli prehrýzť na slobodu s uvedomením, že sa to aj tak nepodarí. Koniec popruhov zvierali ruky odeté v pokrčených nablýskaných plechoch a každým pohybom sa jemne rozštrngali. V popredí voza sa začala pomaly otvárať mohutná hradná brána, aby privítala posádku, ktorá niesla domov bolesť, únavu ale predovšetkým hrdosť, česť a veľké víťazstvo. Brána sa zavrela a história mohla dať bodku za ďalšou stredovekou kapitolou...

Mračná pohltili lúče slnečné a z tváre mi stiekol tieň zrúcaniny hradu Merkenstein. Zrazu sa zvýrazňuje kontrast dneška, keď vidím pod kameňom Thomasa ako si nafukuje ozrutnú bouldermatku a s chuťou sa púšťa do svojho projektu. Aj on ide bojovať…za šťastie a pre spomienky…, aby raz mohol túto kapitolu uzavrieť s hrdosťou.

V lístí sa opäť prehrabáva tieň zrúcaniny a ja si hľadím do zodratých dlaní. Čítam v nich tie krásne životné paralely..

Oli.

Pridaj komentár