Veční dlžníci
Vyrážať v sobotu na obed z Bratislavy za víkendovým boulderingom na Bor sa nemusí postretnúť so všeobecným pochopením. My sme však nešli ozlomkrky naháňať čísla, nebolo pre nás prioritou nepretržite búšiť, čo nám sila, podmienka či baterky v čelovke dovolia, chceli sme ísť na Bor jednoducho vypnúť, poliezť v dresoch absolútnej pohody, či dať si šálku jesenného čaju lesom vylúhovaného.
Pred štvrtou sme už ponárali ruky do pytlíkov za bielou spásou. Pristavovali sme sa pri pekných kameňoch, ktoré sme pokorili premiérovo, pri iných sme si spomenuli, že ich nelezieme prvýkrát a že vďaka ich kráse sa v hlavách nerodia žiadne otázniky.



Božské ticho súťažilo s prenikavými slnečnými závojmi o decibelového víťaza. Aďka sa do onoho koncertu z času na čas intenzívne započúvala a prebudil ju až môj pád na matrac, nepredvídateľný úškrn peristaltiky alebo hrmot mravcov transportujúcich suchý bukový list. Alebo keď zhasol deň a ozimilo sa.

Bouldre sú už iné. Akési vlhkejšie. Pohľad z matraca na obraz oblohy je iný, orámovaný farebnými korunami stromov a prejdený jemným hmlovým filtrom. Aj svetlo sa láme ináč. Lesný vzduch sedí na ramenách a akoby pribral na váhe.




Bor sa na jeseň mení. Pri vchode skartuje staré letné vstupenky, aby ich vymenil za čerstvé jesenné. Nie sú lacné. Platíme ôsmimi hodinami v aute, no aj tak sme jeho večnými dlžníkmi.

Oli