Velá na otočku

Oli
Sviatočné utorkové ráno samozrejme nebolo úplne bežným ránom. V rozgajdaných trenkách som na balkóne pochlipkával horúci čaj. Popri tom, čo mi figliar vetrík šteklil miesta, kam by sa cez tesné slipy isto nedostal, som sústredene analyzoval stav počasia. Bolo to príma, čiže s vyslovením prognóz som sa vôbec neponáhľal. Až keď suseda začala hlasne zvolávať deti na obed, zistil som, že ak chcem naozaj ísť, mal som byť už dávno na ceste.

Velá patrí medzi tie lepšie a zároveň relatívne rýchlo dostupné oblasti aj z Bratislavy. To v praxi znamená cca 180 km a niečo cez dve hodiny cesty. Ak nerátam vápence a zlepence, tak bližšie je už len Kozel (taktiež reprezentant moravských pieskovcov), Lidečko (s pár bouldrami), zakázaný Pulčín, Aggstein, Hartenstein a rýchlejšie viete byť aj na Končitej a Pukanci.

V staršomčlánkusom písal, že Velá je ideálna oblasť na jednodňový bouldering. Škoda, že pol dňa bolo za mnou už v Skalici. Nič to. Vykúpenie vidím v neskorom západe slnka. Štrikujem si to po moravských okrskoch a nesmierne sa teším, že fasa partička tunajších cestárov mi pripravila edukačné obchádzky pahorkatinovým vidiekom. Niekoľkokrát vidím v diaľke Zlín ale následne aj veľkú oranžovú šípku – a šup ho opreteky s kombajnmi, veď deň je predsa dlhý.

Dlho mi je. Snažím sa krátiť si cestu konverzáciou so spolujazdcami. Nech robím čo robím, nikdy ma svojou odpoveďou neprekvapia. Kašlem na to, sústredím sa radšej na jazdu.

Podarilo sa. Zhadzujem z chrbta bouldermatku a chytro pozriem na hodinky. Štrnásť nula nula. No nevadí, hlavne že už chrochtám pod balvanmi. Veď teoreticky mám k dispozícii sympatických 7 hodín lezenia. Lenže, ako som sa sem ponáhľal, myšlienka o nedávnych výdatných dažďoch nestihla zabaviť moju myseľ v potrebnom rozsahu.

Lezečky na nohách, mádžo na rukách, nadšenie v krvi a …. samozrejme vlhký balvan predo mnou. Náhodička. Skúsim ďalší. Vyzerá celkom sucho. Hop tam jeden sit-startík, prvé tempo, pod rukou sa začína vytvárať nadrolený piesok. Zle je. Vlhký. Prechádzam k ďalšiemu. Detto. Takto sa dostávam až na vrchol kopca s posledným zaujímavým kameňom. Myslím na všetky suchoprodukujúce veci, ktoré ma len môžu napadnúť. Pomedzi fény, nahrievacie pištole a silné slnečné lúče sa mi do hlavy predierajú aj katastrofálne myšlienky súvisiace s absolútnym fiaskom dnešného výjazdu.

Kameň môjho záujmu našťastie nie je beznádejný. Začína pofukovať vetrík, vykukujú aj prvé slnečné lúče. Niečo z toho dnes ešte možno bude.

Ubehla ďalšia náročná hodina. Aby som bol úprimný, stála ma jedného tuniaka, ochutený malinový tvaroh a raz toľko očakávaní. Počas tiahlej konzumácie som stihol oba bouldre na cieľovom šutriaku veľmi pedantne teoreticky podchytiť. Mal som dojem, že neexistuje nič, čo by mi ich mohlo brániť vyliezť s páskou na očiach. A tak som sa pustil do boulderingu. Hodiny ukazovali pätnásť tridsať.

Nastupujem zo sedu, plesk jedna ruka, tresk druhá a zrazu sa teória prestala kamarátiť s realitou. Trenie je hlboko v mínuse a ja sa trošku zamotávam v programe. Emocuc 7A+ ma v týchto podmienkach príliš nešetrí. Od konzervy tuniaka vyzerá všetko ľahšie.

Zakrátko ma napadá alternatívny postup, spočívajúci v trojitom prechyte jednou rukou, a už hobľujem výlez. Odfajfknem a pozornosť preorientujem na Eso Rimmer 7B. Opäť to vzhľadom k súladu s teóriou nie je ideálne. Nutné zmeny ma stoja pár pokusov. Číslo bouldra sa ukrýva v jeho výleze. Momentálne je to jedna z vecí, ktoré ma nepotešili, keďže je zlý a podmienky sú ešte horšie.

Osamotenému bouldristovi sa nechce oddychovať. Rúbe jeden pokus za druhým. Každý druhý končí škrkátkom z oblého výlezu. Ani by ste neverili, ale do hodiny strácam použiteľnosť. Ruky sa mi začínajú kruto vysmievať. Devätnásť nula nula. Prehnala sa mnou jemná nervozita. Času je málo, síl a kože tiež, predposledný pokus..

Vraciam sa k spôsobu, ktorý som hneď na začiatku zavrhol. „Veď tam by som aj tak tú pätu nevyložil…“ Podarilo sa. Prečo musí na mňa ten vnútorný hlas vždy tak nepresvedčivo prehovárať? Ako ho mám potom brať vážne?

Nastupujem do auta ľahší o pol kila kože. Pár hodín boulderingu, pár hodín v aute, je teda čas bilancovať. „Malo to vôbec význam trepať sa sem?“ pomyslím si. Ha. Veď hodím túto otázku do pléna mojim spolujazdcom.. (aj keď dobre viem, čo povedia).

Oli.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *