Veľkonočné piesky alebo aj chlapov možno obliať

Kubo
Výhoda veľkonočných sviatkov v podobe štvordňového víkendu len málokomu dovolí zostať v hlavnom meste, dokonca vie byť človek lezeckou komunitou aj odsúdený na jej samotný kraj za to, že ich celé neprepotí na nejakej skalke ďaleko od Bratislavy. Aký som bol teda odvážny dovoliť si dva a pol dňa čistého a bohapustého obžerstva v dedine, kde slovo skala spájajú iba s kamienkami rozhádzanými po ceste v zimných mesiacoch. No tieto príjemné dni skončili a mne neostalo iné ako podľahnúť lezeckým konvenciám a aspoň trochu si zodrať prsty niekde v lese.

Snaha mňa aj iniciatívneho spolulezca Maroša o naplnenie auta zlyhala na všetkom možnom a tak sa na výpravu vydávame bez všetkých zadných sedadiel. Neviditeľná ruka osudu ukázala na Bor a tak už pri Brne, po návšteve všetkých čerpacích staníc a nákupnej zóny Brno- jih, schádzame z diaľnice a vydávame sa na dlhé hodiny luxusných českých ciest II. a III. triedy. Na obed sme sa ocitli pri hrebeni kde aj turistické značky varujú pred rizikom sľapnutia na poľskú zem. Ako býva v Bore dobrým zvykom zvolili sme prvú možnú skratku so šľachetným úmyslom vyhnúť sa výšlapu, tak charakteristickému pre miestny bouldering. No keď stromy začali hustnúť a kamene rednúť, aj Maroš začal byť čoraz nepokojnejší. O to väčšia bola naša radosť keď sme po cestičkách vychodených lesnou zverou, posypanými čokoládovými cukríkmi dorazili k prvým kameňom s problémami, ktoré sme už raz riešili a nevyriešili.

Začíname teda v sektore Garrone a na naše prekvapenie sa Bor rozhodol zvoliť taktiku medu. Šuter Pohádka sa nám teda podvoľuje nesmierne ľahko a náš prvý boulder s pivkom (z Řáholeckého lesa 6B) nás posiela do výlezu takmer okamžite a s úsmevom. Začíname sa čudovať, či je všetko v poriadku a namotivovaní a mocní, presúvame sa do sektoru Monštrum. Naše kroky isto vedú k restu z minulého výjazdu. Samozrejme pivný Johny Cage (6C+) nás tu čakal tak, ako sme ho tu pred dvoma rokmi zanechali. V počítačovej hre s ním bývali väčšie problémy, ako v Čechách na Veľkú noc, a tak Fatality v podobe nášho víťazstva prichádza po pár pokusoch. To už sú naše oči slepé a všetky problémy možné a tak utekáme čo nám nohy stačia k Poemexu. Áno, Climax (7A) bol pre nás istý úspech, v žiari ktorého sme sa chceli vyhrievať. No prišlo to, čo muselo prísť, Bor ukázal svoju zlú tvár, a tak tento rest ostal restom. V zúfalstve sa chytám nástupu do Durexu (6C) a snažím sa od Poemexu vyjednať späť aspoň kúsok stratenej dôstojnosti. Áno, je to diplomat a nabudúce prídeme znovu, iba kvôli Climaxu.

Maroš začína omieľať meno, ktorému som sa chcel vyhnúť , Temnota v hlouby duše (7A+). Okamžite po príchode na dôverne známe námestie, počujem tichý hlások, tichý ale vytrvalý. Chvíľu ho ignorujem, mysliac si že to sú len Marošove vzdychy z Temnoty. Potom ale šepot zosilnel a začal dávať jasný, smutný zmysel. Ten hlas šiel od Ádr Fitnes a smutne sa pýtal: „Oliver dnes nepríde?“. Po pár obligatórnych pokusoch na Temnote presviedčam Maroša, že zajtra bude ten správny deň pre Temnotu a presúvame sa na Kontejnér, kde bez rešpektu onsajtuje Ruskú ruletu ( 6B+) a získava spať energiu pre Sokobana (7A), ktorý si z nás robí dobrý deň a veselo nás opiera o strom v každom pokuse (kto ho liezol, vie o čom hovorím). Dosť toho bolo na dnešok, hovoríme si, ale po ceste k autu sme sa ešte nalepili na Mucholapku. Vyblázniť sa na Muche domácej (6C+), aby sme si ju nechali na ďalšie, bola bodka za príjemnou veľkonočnou lezeckou nedeľou. Nasleduje už iba romantický večer, ktorý začíname na francúzsku nôtu, partičkou petanque na parkovisku. Ďalej sa riadime scenárom, priam klasickým- večera, pivo na oltár pekného počasia a silných prstov a spacák.

Veľkonočné ráno… kvapky vody na čelnom skle neveštili nič dobré, ale aj tak sa posilnení raňajkami vydávame do strmého kopca k Mucholapke, no zákerne sa nám opäť vysmieva. Balíme to a poberáme sa prebrať hviezdami Hollywoodu, najnovším prírastkom Boru. No asi sme toho piva predchádzajúci večer vypili málo alebo nesprávne, lebo už pri prvom kameni, pri ktorom sa skladáme – Posed, sa Perinbaba rozhodla meniť desaťročia prežívajúce tradície tohto regiónu a kropí ona nás. V daždi rýchlo preliezam Lovecký speciál var. (6A) a so slovami, že Honitba (7A) nás tu určite počká sa vydávame pomedzi dažďové kvapky späť k autu.

Cesta späť do Bratislavy bola podozrivo krátka, takže ísť cez Svitavy rozhodne nie je hlúpy nápad. Bor nás opäť uchvátil svojou prívetivosťou a príjemnými, aj keď podľa mňa trochu nadhodnotenými problémami. Možno práve preto sa opäť dostavilo moje takmer fanatické nadšenie pre všetko v lese, čo má chyty a má (nemá) stupy , s ktorým som sa naposledy pasoval pred zážitkami s „ramenatými bouldrami“. Takže ak má hocikto pocit, že ho opúšťa nadšenie pre bouldering, alebo to nadšenie stále iba hľadá, šup ho do Boru, on vám ukáže cestu. Kubo.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *