Víkend s esenciou andezitu

V novembri si vždy rád privstanem a povytriasam z lapača snov také, čo sa opakujú. Dnes vypadol mi aj posledný, vyzerá to na to isté. Babie leto, odhrň závesy a zabaľ nás do svojich lepkavých pavučín! Chladno vydýchni, urob čary a prenechaj nás Končitej..., keď nám lapače tak často plní.

Vrcholiaca jeseň má k balvanom na Končitej vybudovaný veľmi dobrý vzťah. Nebolo by oko bouldristu také ostrozraké, keby si toho nevšimlo. Isto teda neprekvapí skutočnosť, že v sobotu ráno už konečne zazeráme na prvé objekty našich športovo-duševných radovánok. Odfukujeme šťastím, že ako nám je dobre v spoločnosti starých zvráskavených tvárí andezitovej kroniky.

To len tie prsty dnes lepia. Som zvedavý, či si v lete spomeniem, kde som ich kúpil. Už sa vidím. Budem na smiech. Kto by hľadal v júli ponuky jesenných výpredajov?

Dievčatá sa na Končitú adaptujú veľmi rýchlo. Ba počuť aj spevy oslavné, že nieto krajšej oblasti, o ktorej by sa tak rýchlo dali písať povesti. Potenciál ľahkých bouldrov buble ako vriaca voda. A kým nás našla tma, dievky sa v nej uvarili.

Večer rozbaľujeme na chate maratón spoločenských hier a kopec vína, keďže aj resty vybavené bolo treba sláviť. Keď sú dôvody chutí viac, čo v podstate znamená jemnú kyselinku a odráža sa aj na váhe samotného rána.

Neviem kto to bol ale zvuk nedele nastavil poriadne nahlas hneď zavčasu. Volal Peťo, že už sa blížia a potrebujú navigovať. Bol som tu x-krát ale takto zhurta po ránu som ich samozrejme odnavigoval dade do kameňolomu vo vedľajšej doline. Sám som tomu neveril, ako sa v tej chvíli dokážem zmýliť v kľúčovej odbočke.

S hemendexu sa našťastie vykľul kamarát a nepoužil na nás po požití žiadne zákerné ťahy. Musela v tom byť tá nekonečná láska, s ktorou nám ho pani chatárka pripravila. Dobrosrdečnosť, nezištnosť, oddanosť zákazníkovi a iné vlastnosti pre tetu tak charakteristické nám skutočne chutili.

Pred obedom sme späť medzi vráskavcami. Rozliezačky v Krokodílom sektore a už valíme pod ohnisko. Chalaňom už strieka z prstov krv, predsa len sa nám tie raňajky mierne natiahli. Pospomínam si na Ričiho a chrochtajúcu kafeteriu. Dáko si ma tá línia získala ešte pred tým, ako som ju skúsil. Asi tou spomienkou na Fontáč a zvodným úmevom kľúčovej lišty.

Dievčatá sa vrhnú na kolmú stienku po sklopených lištách. Sprevádzajú ich veľmi slušné výkony, až kým jedna z nich nepospí na kameni. Plnohodnotne vyžití si obliekame spokojnosť, aby nám na ceste domov nebola zima.

Andezitový víkend pomaly zhasol svetlá.

Text a foto: Oli.

Komentáre

  1. Ako to Oli stihas? To chodis kazdy vikend dakam ci aj cez pracovne dni ci ako? :)
    Mato
  2. No to vies Mato, kluc spociva v namotani priatelky na bouldering...
    Oli

Pridaj komentár