Napríklad aj to, že boulder s nízkou klasifikáciou nemusí byť zákonite presýtený chytmi, a že sa často od toho ťažšieho na pohľad ani priveľmi nelíši. Akákoľvek šestka predstavovala nadľudskú métu a na tému sedmičiek sa už iba žartovalo. Napriek tomu to nebolo v Loučovicích až také tragické. Pôsobivý les totiž spoľahlivo kompenzoval všetky bouldrové neúspechy. Naučil nás ono miesto ľúbiť. Akoby to bolo včera. Vlastne aj bolo. Opäť.
Loučovice by mali byť povinnosťou pre každého bouldristu. Bouldre sú tu iné, chudobné na stupy či chyty, výchovné, oblé, položené, ostré, baletné, dumavé, o zvyku, vášni a skromnosti. Nechodí sa sem pre zápisy do denníčka, zážitku z Luča je vždy súdená iná vitrínka.
Do Loučovíc sa snažíme zavítať pravidelne aspoň raz do roka. Sprvoti sme k tomuto cieľu využívali neodmysliteľnú každoročnú akciu FBF, po jej zániku sa naše príchody mierne rozkolísali.
Tento rok to už naozaj nevyzeralo, žeby sa nám podarilo na Luč zavítať. Nebyť najpozitívnejšej predpovede práve na juhu Čiech, rok bez Loučovíc by sa možno stal skutočnosťou. Dva krásne slnečné dni nám v polovici novembra vydláždili cestu k maximálnej spokojnosti s výberom víkendovej destinácie.
Pocity spokojnosti občas striedali pocity beznádeje. Šmyk sem, šmyk tam, čo sme už zabudli liezť? A verte, že z časti je to tak. Ideálny kontrast k Afrike, kde vám chyty nosia na podnose.
Počas celej soboty som v stienkach bez stupov nevedel z nôh zhodiť lyžiarky. Nadmerné úsilie má stál aj stupeň 7A. Ach, ako dlho sme tu už neboli…
Keď nám Peťo odhalil najväčšie tajomstvo úspechu na loučovických balvanoch – sprav si stup tam, kde ho potrebuješ – okamžite nám malé namádžované bodky pod nohami držali sťaby stupy ako sviňa.
Od tejto chvíle sa všetko obrátilo k lepšiemu. Nedeľa sa niesla v duchu prelezov, dokonca aj Maroš úspešne uzavrel jeden zo svojich životných projektov, krokovo rozmanitý skvost Mamakami 7A. Celkom sa naň namotali aj Aďa s Aďou, tak uvidíme aké príbehy sa pod ním ešte napíšu.
Ja som si do ďalšej návštevy otvoril kompresnú špecialitku Srdečné objetí 8A/A+. Toľko som ju srdečne objímal, až mi od samej lásky prsty potrhala.
Tma prišla nechutne skoro. Oblečieme čelovky a valíme do posledných zvyškov síl. Prsty som po dvoch dňoch už dávno nemal v takom zlom stave. Naposledy asi po týždni lezenia v Rocklands. Tunajšia žula proste „umí“.
V pondelok znamenal rozpad nášho kolektívu. Predsa len, počasie sa víkendom neinšpirovalo a rozhodlo sa klesnúť až pod psa. Čo robiť, keď vaše bouldrové pohnútky na juhu Čiech postretne dážď? Vyberte sa do previsov pri Bechyni…
A čo robiť, keď to už nejde ani po chytoch? Priznať telesný knockout, prekročiť rieku, pousmiať sa nad hovädzími líčkami v Tábore a pozrieť čo pribudlo vo vitrínke.
Oli
Komentáre