Boulder.sk

Cresciano a jedna z jeho klasík v krásnej vlnitej žule.

A je to tu. Konečne nedeľa, deň odchodu. Deň, ktorý našu celú 7-člennú posádku delil od objavovania tajov švajčiarskeho Magic Woodu. Telefón mi zvonil skoro neustále, neposedná posádka sa už horlivo snažila dobojovať k finálnym inštrukciám ohľadom miesta odchodu.

15 ľudí je už tak komplikovaný počet, že s niektorými som sa nechtiac aj dvakrát privítal. Naozaj. Tento zájazd by nám mohli závidieť aj populárne cestovné kancelárie, pretože dať dokopy toľko ľudí cez tak úzkoprofilovú disciplínu akou bouldering je, považujem za mimoriadne jedinečné. Asi máme skvelý marketing, lebo to sme nesľubovali ani dobré počasie.

December nebol k našim záujmom príliš zhovievavý. Štafetu po krásnej suchej jeseni síce prebral ale už na začiatku svojho kola zakopol a niekde ju vytratil. Víkend čo víkend sa za záclonou ukrývalo bolestivé fiasko zdobené vlhkými príčinami a lá dážď a príležitostný sneh. V roli divákov za oknom sme si nevedeli nájsť dôvod ani na jednu mexickú vlnu. Povedali sme si, že keď to nejde u nás, skúsime hľadať útechu a potešenie na inom štadióne.

Naša bouldrová odysea vlastne započala už minulý rok. Vtedy sme sa motkali rakúskymi a švajčiarskymi Alpami, zakúsili trošku žuly v Zillertale a v Chironicu. Hneď po návrate domov bolo, ešte v pôvodnom zložení , rozhodnuté, že ďalšie leto sa bez niečoho obdobného nezaobíde.