Boulder.sk

V prvej polovici jari počasie naozaj prialo, bolo chladno a sucho. Ľudí  na lokálnych bouldroch už bolo ale menej. Prichádzajúce leto postupne povoľovalo putá, zo zimných bouldristov sa už opäť stávali lanolezci, lokálni návštevníci sa postupne posúvali aj mimo regiónov. Aj keď to vyzeralo, že sa všetko postupne vracia do starých koľají, svoju inakosť si jar zachovala.

K sestrám medvedím pribudol tretí súrodenec. Po vzore Dolnej Medvedej skaly sa do análov zapisuje ako lokálne zátišie boulderingových nadšencov. Božský kremenec, ako ho možno ešte nepoznáte, v nádhernom prostredí dubového hrebienka s machmi a čučoriedkami.

Polovica dvadsaťjednotky pomaly za nami a návštevy Medveďky by som spočítal na prstoch jednej ruky. Nuž, tie časy, keď sme plní elánom pracovali na jej vzkriesení a obdarovali sme ju množstvom nových vízií, sú rečou minulého roku. Stále je čo kombinovať a stále je aj chuť liezť opätovne staré veci, ale dnes našťastie už na prvé dotyky bouldristov čaká aj viacero iných miest.

Spomienky sú komplikovaná vec, veď keď si pozerám staré fotky, neviem, čo si vlastne pamätám. Či to, čo sa stalo, alebo už len to, na čo som si spomenul, keď som ich videl naposledy. Je to ako tá detská hra na telefón, keď šepkáte druhému do ucha, čo ktosi povedal vám. Aj tam býva odkaz na konci riadne dopletený. Napriek tomu je tento text mojou snahou uchovať si čo najviac z tých vyše 50 dní pod bouldrami. Napokon, v konečnom dôsledku je jedno, aké presné spomienky zostanú. Jedno si budem pamätať stopercentne – bol som šťastný.

V lete to netreba vzdávať. Nakoniec, keď si medzi mlynskými kolesami svojho tréningového plánu, jednoducho musíš. Riči teda prišiel. Po minulotýždňovej skúsenosti s vysmaženým Záhorím ma pozitívne prekvapil. Nevzdal to a odmenou mu bola dobrá bouldrovačka na Medveďke.