Pred troma rokmi som napísal článok o spottovaní, pretože tak ako pri lezení s lanom, aj pri boulderingu je kontrolovanie pádu lezca/bouldristu základným pilierom šťastného návratu zo skál bez ujmy. Nedávno som bol svedkom príkladne nezvládnutého spottovania pri relatívne nebezpečnom dopade a povedal som si, že je časť túto tému oprášiť.
Rozhodne nechcem kázať, veď je to každého vec – ako a kam si položí matrace a či si niekoho privolá na spottovanie. Je však dôležité, aby sme si uvedomovali, čo sa dá urobiť pre minimalizovanie rizika zranenia pri boulderingu. Nakoniec, dobrý spotter je prvok, ktorý by mal dopĺňať vašu snahu vyliezť na balvan a naopak. Raz sa aj vy ocitnete v situácii, keď budete potrebovať podporu, pretože prípadný pád by vám mohol spôsobiť menej vítané následky.
Keď s niekým bouldrujem, prirodzene sa cítim byť zodpovedný aj za jeho bezpečnosť. On nech rieši lezecký problém a ja sa zatiaľ posnažím o to, aby mu nemusel na ramenách sedieť strach a znižovať jeho koncentráciu. Hlavne menej skúsení bouldristi si často ani neuvedomujú, že môžu zle dopadnúť (trafiť skalu, strom, korene, padnúť na chrbát), preto je lepšie byť pripravený usmerniť ich a upraviť matrace podľa potreby. Ak iniciatíva z nejakého dôvodu nepríde odo mňa, je celkom prirodzené, aby sa ohlásil bouldrista pripravený na pokus.
Ako inak, v priebehu troch rokov sa mi opäť nazbieralo množstvo demonštratívneho materiálu. V prvom článku som dal dokopy 17 zásad, ako sa stať dobrým spotterom a podložil som ich fotografiami priamo „z terénu“. Článok som mierne preexponoval, čím som nechcel, aby vyznel banálne, práve naopak.
Keďže boulderingových nováčikov stále pribúda a opakujú sa nedostatky aj v spottovaní skúsenejšími bouldristami, rád by som na nasledujúcich fotografiách opäť pripomenul podstatu bezpečného boulderingu.
Takto ÁNO!
Takto NIE!
Oli
Komentáre
Viem, že to je vážná téma - naozaj veľmi pekné defilé z oboch strán barikády - ale aj tak sa bavím... :)
Ideálne by bolo, keby sa spottovanie seriózne "trénovalo" a posúvalo od skúsenejších borcov podobne ako pri odovzdávaní techniky.
Minulý rok som sa nepríjemne vysypal (padol som čiastočne mimo matrac) a nahučal na spotterov, ale bola to v prvom rade moja chyba. Nemali takmer žiadne skúsenosti, trajektórie možných pádov boli ťažko čitateľné a ja som im nedal žiadne inštrukcie.
Chytať, resp. korigovať pád veľkého objektu (v tomto prípade človeka), je pre nás podľa mňa evolučne dosť neprirodzené a prirodzene nás láka sa uhnúť. Aj keď vieme, čo je v hre a že následky môžu byť nemilé. Pripomína mi to môj zážitok, keď som jediný raz v živote boxoval a stále som sa pri ranách inštinktívne otáčal chrbtom.
Komentáre