Cesta z mesta alebo bouldering nie je len o číslach

Poznáte ten pocit, keď nájdete niečo, čo ste už dávno hľadali? Nemyslím teraz okuliare alebo mobil. Myslím skôr na isté miesto. Oblasť. Tak my sme s Mišom ten pocit cez víkend zažili. Ale pekne po poriadku.

Celé to začalo pred istým časom, keď sme si povedali, že: „A dosť!“ Už nás nebavilo hltať tony Vertigáckeho mádža a tlačiť sa s ostatnými na preplnenej bouldrovke. A tak sme si povedali, že pôjdeme omrknúť Fontáč. Tí z Vás, ktorí si už pozreli fotky asi tušia, že nejdem písať o Fontáči a majú pravdu. Dvaja zo štyroch sme totiž ochoreli a tak sme plánovaný výlet presunuli na jún. Aby nám však nebolo ľúto, Mišo vymyslel, že Loučovice. Reku je to len kúsok od Linzu (kde zhodou okolností študuje Erazma jeho priateľka, čiže frajerka), tak zrobme taký víkend, že v piatok sa pôjde, v sobotu polozíme a v nedeľu ju navštívime. A ja reku že dobre.

Tak sme šli. Do Loučovic sme dorazili takmer v sobotu, tak sme v duchu hesiel: „Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra“ a „Ráno múdrejšie večera“ išli spať. Ráno nás zobudilo svieže, poloslnečné a tak hybaj do lesa. Sprievodca vytlačený z netu dával len matne tušiť veľkosť oblasti a preto sme po chvíli šlapania začali získavať pocit opísaný v samom úvode textu. Pre objasnenie, išlo o náš prvý bouldrový výlet a naša radosť sa podobala radosti hubára po daždi. Nadšene sme (teda aspoň ja) pobehovali od kameňa ku kameňu, skúmajúc ich veľkosť, tvar, štruktúru, ale najmä línie.

A tých bolo neúrekom. Začali sme na kameni Zubejda rovnomenným bouldrom, pokračovali na Matterhorneku, kde sú dve krásne línie po stranách a popritom sa liepali na všetko na čom sme sa udržali. Po chvíli sme sa presunuli do sektoru Concord, pomenovanom po najslávnejšom kameni v Loučovickom lese. Ak ste tam ešte neboli, kvôli tomuto kameňu sa Vám tam ísť oplatí. Pri ňom sme si poskúšali Chrastítko a Aeroclub, zuby sme si vylámali na sitstartovej verzii Rocksurfingu. Keď to teraz píšem, zdá sa to asi dosť nudné, no keď to zažívate, keď tam ste, priamo na tom mieste, kde sú skaly, ktoré ležia v tých miestnych lesoch od nepamäti, keď ich je toľko, že sa to ani spočítať nedá, je to niečo úplne iné.

Následne sme obehli ešte sektor Akrobat-Dlaňák a nejakou okľukou sme sa dostali aj k Zubu, fascinujúcemu kameňu s mnohými líniami. Tie, ktoré išli stredom sa nám zdali nepochopiteľné, ale o to krajšie. Cestou sme stretli pár (zrejme miestnych) borcov, ktorí zrejme skúšali svoje megaťažké projekty a tak sme si na chvíľu zafilozofovali o tom, aké to je, keď niekto pochádza z Loučovic. Keď sme sa snažili urobiť si bilanciu výjazdu, zistili sme, že výkonnostne nepatríme vôbec, ale vôbec tam kde by sme chceli. No vzápätí sa natisla otázka: Treba Ti k šťastiu liezť sedmičkové bouldre?

Odpoveď na ňu prichádzala postupne: Na jednu stranu by si bol rád, keby si liezol ako chalani z videí alebo aspoň ako tí z Vertiga (hoci sú to občas tí istí), no na druhú stranu, spomeň si na ten pocit, keď si vošiel do lesa plného kameňov, keď si zbadal to more skál: väčších, menších, oblých, ostrých, všakovakých, keď si sa prvýkrát dotkol Loučovickej žuly a cítil si silu, keď si prišiel na riešenie (potom už) ľahkého problému… Nie. Bouldering rozhodne nie je len o číslach.Maťo.

Komentáre

  1. Super, diky za clanok. Len tak dalej. Cestujte, bouldrujte a delte sa o svoje dojmy!
    Oli
  2. Bolo to naozaj take uchvatne sa liepat po tych kamenoch, co sa nedali ani spocitat. A naozaj, radost z pohybu na tychto balvanikoch prevysovala cisla co sme liezli:) prstiky zvykajte si!
    Miso
  3. Som rada, ze vsetko vyslo a mali ste super den!
    Flora
  4. Pekny clanok, Loucovice su super, hlavne je tam kopec peknych a zaroven lezitelnych bouldrov, co nebyva uplne bezne. A ta vona lesa ... :)
    brano

Flora

Zrušiť