Nebude to také ľahké, no niečo skúsim.
Zdá sa mi, že môj vzťah k lezeniu a boulderingu určuje zameranie pozornosti k dvom zásadným rovinám: myšlienkam a pocitom. Oba svety kreslia obrazy s rôznou kvalitou. Myšlienky tvoria rámec, v ktorom udržiavam svoj obraz. Som tam ja – ten, kto putuje za „svojimi“ snami, kto dosahuje úspechy a porážky, prežíva seba ako bytosť spoločenskú, pôsobiacu v lezeckej komunite, kto sa rád predvádza, manifestuje svoje schopnosti, hľadá a ukazuje nové smery. Pre myseľ, kde sa to všetko odohráva, je dôležité byť dobrý, šikovný, silný a …
… jasné, rebelská časť mňa by to rada označila za nepodstatné, veď o čo ide, s kým chceš súťažiť? Aj tak to nemá zmysel, výhra je vždy len dočasný a iluzórny pocit úspechu.
No aj tak sa dá povedať, že je to takto okej, toto je hra, máme tu takéto karty a hráme sa. Nič viac, nič menej.
Je jasné, že obtiažnosť bouldrov vyjadrená v číslach je produktom tejto mysle. Vždy ma pri tom fascinovalo, že je vôbec možné dávať pocitovej obtiažnosti stupeň – číslo. Lebo čo iné ako pocit v nás po prelezení línie v skale ostáva? „Mám pocit, že by to mohlo byť 7B“, poviem si. Porovnávam to s inými líniami, ktoré som už preliezol, a snažím sa vytvoriť jasný rámec abstraktnej predstave, aj keď je to v podstate nemožné, lebo bouldre sú väčšinou tak rozdielne, že ich porovnávanie je vždy nepresné aj preto, že skoro nikto z nás nemá rozvinuté všetky podstatné lezecké schopnosti a zručnosti rovnakou mierou. Tým mám samozrejme na mysli, že všetci niečo preferujeme a v tom sme dobrí (lišty, obliny, pätičky, ohybnosť, sila, rajbasy, previsy atď.).
Ale čo s tým? Proste zbierať čísla je rovnako príjemné ako zarábať peniaze, hromadiť majetok a spoločenské úspechy. A zároveň to zväzuje a zužuje pohľad na nesmierne čarovný svet.
Aj preto sa stále viac snažím zameriavať na pocity, ktoré pri lezení mám.
Hneď, ako som to spomenul, na mňa vyskakuje a pohlcuje ma atmosféra prostredia, v ktorom sa skaly nachádzajú. Vchádzam do lesa a ten ma víta. Konečne znovu doma. Machy, stromy, lístie a starobylé tváre bytostí, zvierat a indiánov, ticho hladiace zo skalných foriem. Všetky tie rôzne horniny, tvary, farby, štruktúry. Milujem, keď bouldre tvoria námestíčka, rôzne tajné zákutia, kdesi pri koreňoch starých stromov, alebo nekonečné bludiská, kde sa dá behať, skákať a objavovať. Je super, keď sú šutre zelené alebo červené a keď v nich mádžo rozsvieti nové obrázky, nehovoriac už o našom pohybe po skale, to je kapitola sama.
Pohyb po skale je pre mňa kung-fu. Mystické bojové umenie, ktoré nesleduje boj s nepriateľmi, ale so sebou samým. Slovo boj pre mňa v tomto prípade znamená spôsob, ako sa vyrovnať s obtiažnosťou. Náročnosť bouldra, jeho skryté tajomstvo, moja schopnosť a spôsob lezenia sú pre mňa rituálnym bojovým tancom, pri ktorom môžem zažiť pocit jasnosti a radosti z pohybu, ale aj kontakt so svojimi démonmi, ktorí môžu pomáhať alebo ničiť.
Bouldre sú tiež ohromné prehistorické oltáre, na ktoré vkladám obetu – svoju snahu, sústredenie, bdelosť, a na ktorých tavím ako v alchymistickej peci nové zlúčeniny – informácie, ktoré skôr chápe moje telo než myseľ. Takto na to nazerať ma baví, robí to pre mňa z lezenia niečo viac ako plácanie sa po skale.
Rád vidím prostredie a deje očami starých indiánov, ktorí všetko pokladali za živé. Myslím, že aj skaly môžu byť prostriedkom k obnoveniu stratených schopností vnímať jemné „siločiary vesmíru“. Lebo práve toto sú línie vedúce skalou a tie pri našom lezení ožívajú, tešia sa, učia nás a pretvárajú.
No svet má vždy aj svoju temnú stránku. A skaly nie sú výnimkou. Domorodci vedeli, že rôzne miesta v prírode na nich vplývajú inak, a dávali si sakra pozor, kde si sadnú či ľahnú. Kamene sú mocné bytosti, ktoré ma môžu nielen zo seba zhodiť či privaliť, ale aj ovplyvniť na úrovniach, ktoré si často hneď nevšimnem. Lezenie sa ľahko môže stať pri príliš aktívnej mysli fanatizmom. Veľakrát sa mi po návrate zo skál stalo, že ma nič iné nezaujímalo, a iba som rozmýšľal, kedy a kam pôjdem znova. Často to vo mne potom budilo netrpezlivosť a nevšímavosť k ostatným rovnako jedinečným aspektom života. Niekedy je naozaj ťažké zastaviť rozbehnutý vlak myšlienok a prestúpiť na iný v ďalšom svete. A tak sa potom napríklad ranná práca s kuchynským nožom premení na krvavé blues, keď si v roztržitosti skoro ufaklím pol prsta. Uvedomenie a zmierenie potom prichádza až pri prvom stehu.
Menej bolestným riešením, na ktoré často zabúdam, je venovať, rovnako ako pri lezení, úplnú pozornosť telu, pocitom a prostrediu, v ktorom sa práve nachádzam. Keď sa mi to podarí, som práve tam, kde mám byť. Ale veď to poznáte.
Ondro
Komentáre