A je to tu. Konečne nedeľa, deň odchodu. Deň, ktorý našu celú 7-člennú posádku delil od objavovania tajov švajčiarskeho Magic Woodu. Telefón mi zvonil skoro neustále, neposedná posádka sa už horlivo snažila dobojovať k finálnym inštrukciám ohľadom miesta odchodu.
Naša bouldrová odysea vlastne započala už minulý rok. Vtedy sme sa motkali rakúskymi a švajčiarskymi Alpami, zakúsili trošku žuly v Zillertale a v Chironicu. Hneď po návrate domov bolo, ešte v pôvodnom zložení , rozhodnuté, že ďalšie leto sa bez niečoho obdobného nezaobíde.
Odkedy sme pretrhli niť našich kolektívnych fontáčskych návštev ubehlo osem rokov. Staré známe tváre v rôznych obmenách, ale s pevným jadrom. Sedeli sme vtedy pri pive a pizzoške neďaleko nášho ubytka v Arbonne, a popri bilancovaní lezeckého týždňa sme niektorí už ticho tušili, že sa tu v obdobnej zostave tak skoro nestretneme. Život sa však nezvykne príliš zdržiavať, deti podrástli a ozveny francúzskych príbehov znovu začali naberať na intenzite. Až tak, že sme sňali prach z peknej tradície a s polročným predstihom začali vybavovať priepustky.
V tieni slávnych bouldrových oblastí južného švajčiarskeho kantónu Ticino, leží na opačnej strane krajiny úzke údolie Murgtal šplhajúce sa od malebného jazera Walensee do výšin alpských lúk. Niežeby tu bouldering nebol populárny, ale v porovnaní s Chironicom, Crescianom, či Magic Woodom, je Murgtal v úzadí a jeho atraktivita narastá obzvlášť vtedy, keď je v Ticine zlé počasie. My sme sa po ceste do Fontáča rozhodli pozrieť tamojšiemu boulderingu na zúbok.
Život bouldristu je do veľkej miery vyskladaný z objavovania nových oblastí. Na druhej strane brehu tečúcej rieky zvanej život stoja návraty. Vlní sa medzi oboma brehmi, raz sa vyleje na jeden, potom sa energicky prevalí na druhý. Na rozdiel od rieky sa bouldrista môže slobodne rozhodnúť, kam zacieli svoje kroky, zatiaľ čo si rieka volí cestu najmenšieho odporu. Niečo však majú spoločné - energiu, ktorú je potreba niekam presmerovať.
