Na výjazd do tejto špičkovej rakúskej oblasti sme sa chystali už dlho, v minulosti padlo viacero hypotetických dátumov, no každý z nich bol prekazený nepriazňou osudu v podobách počasia, školských či pracovných povinností alebo nedostatku dovolenky. Konštelácia hviezd sa tentokrát konečne naklonila v náš prospech a aj keď Adamovi už spomínaná vyčerpaná dovolenka nedovolila vyraziť, nám s Ďurom sa podarilo zladiť dátumy s počasím a mohli sme vyraziť na túžobne očakávaný výjazd. Cestu sme zvládli vo výbornom čase a za moju osobu aj v relatívnom pohodlí, keďže očakávaný moment, kedy ma Ďuro zobudí so slovami „poď ma vystriedať“ neprišiel. Potiahol celých 6.5 hodiny a o pol štvrtej ráno sme sa so širokými úsmevmi na tvári ubytovali v milión-hviezdičkovom hoteli Silvapark.
Po kratšom spánku a výdatných raňajkách sprevádzaných gýčovými výhľadmi na okolité vrcholky sme sa vydali na prvú ochutnávku pikantnej rakúskej ruly. Ďuro už jej chuť dôverne poznal, pre mňa to bola nová skúsenosť. Už pri rozlezových bouldroch bolo jasné, že koža bude cenným artiklom. Silvrettský materiál je nekompromisný, tunajšia rula, ktorej pôvod vŕtal môjmu vnútornému geológovi v hlave, pozostáva z množstva ostrých zrniečok stmelených dohromady. Tie vznikali v hlbinách za pôsobenia obrovského tlaku, ktorý donútil tekutú horninu navrstviť sa a neskôr stuhnúť v jednom smere, aby sa neskôr rozdrobila a vyformovala kamenné moria, ihriská pre nás, bouldristov. Príroda je výborným stavačom.
Zásoba kože sa hneď prvým dňom výrazne stenčila, napriek tomu, že prvý deň sme poňali klasickým „bouldristickým“ tempom. Strávili sme ho v Sekten sektore dobývaním božskej kombinácie Thor 7A a Odin 7B, neskôr krokovaním klasiky Silvretty, sklopenej rampy Niviuk, ktorej klasa kolíše v rozmedzí 7C a 8A. Okrem lezenia sme si však hlavne dopriali poriadny obed, šlofíka a neodmysliteľnú kávu z koťoga. Deň sme zavŕšili krátkou návštevou sektoru Anam Cara a dušiam aj žalúdkom sme dopriali instantné potešenie v podobe vifoniek a sáčkových cestovín so syrom a slaninkou doprevádzaných poslednými lúčmi zapadajúceho slnka.
Lezenie v Silvrette je vyváženou kombináciou typického zahraničného boulderingu, industrializmu a alpinizmu. Z každého miesta sa naskytujú dychberúce výhľady na okolité alpské končiare a aj mierna šľapačka, ktorú si pri výletoch do vzdialenejších sektorov treba poctivo absolvovať, je tak celkom príjemnou záležitosťou. Počas nej sa nedá vyhnúť lanovkám, zjazdovkám a príjazdovým cestám, no aj vďaka nim je možné dostať sa autom pomerne vysoko, parkovať a prespať za 5€ na noc, takže aj ten industrializmus v srdci Álp o čosi menej bolí. Kombináciu príjazdovej cesty a zjazdovky sme využili pri návšteve sektoru Palm Beach, tentokrát sme ale šlapali vo štvorici. Po prebudení na parkovisku sa z auta vedľa škeril nikto iný ako Peťo Gašiak spolu s kamošom Marekom z Kysúc. Prišli na víkend, veď zo Žiliny je to na skok, len 8 hodín.
Vďaka Peťovým znalostiam sme sa v Palm Beach zorientovali pomerne rýchlo. Do denníčkov pribudli Tuna 6C+ aj Fortuna 7C, mne očká zažiarili pri pohľade na ikonu oblasti Shining 8A, ktorému by som bez váhania dal 6 z piatich hviezdičiek v hodnotení lezeckého Michelina. Stand verziu za 7C som k môjmu veľkému potešeniu vyliezol na Flash, sit start snáď pod zimnou pokrývkou počká do ďalšieho roku. Po Shiningu sme s Ďurom obaja pomerne rýchlo odkliali 2nd skin 7C a po ceste dole sme sa pristavili pri Tomahawku 7A+, ďalšej zo známych a obľúbených línií. Môj lezecký apetít ešte nebol naplnený, aj keď koža už prosíkala o zľutovanie, chuť a nadšenie však boli silnejšie, a tak sme sa ešte pristavili v Schuh des Manitu. Rovnomenný boulder za 7B+ sa mi podarilo vyliezť na Flash a Donner Pfeife 7B zaznamenalo koniec nášho snaženia. Síce bez prelezu, ale s pocitom zadosťučinenia z dobre vykonanej práce sme sa dokotúľali k autu na špéciu dňa – boloňské cestoviny so syrom a čiernymi olivami.
Projektovanie má pre mňa špecifický nádych. Je diametrálne odlišné od výjazdového módu, chodenia po sektoroch a odkusovania si z ich možností. Keď si človek nájde projekt, musí sa na chvíľu oprostiť od jednoduchej radosti, odoprieť si kúsok instantného potešenia z rýchleho prelezu a prepnúť sa do inej dimenzie. Tu sa radosť skrýva pod rúškom námahy, nekonečného ladenia a nadávok či výkrikov pri opätovnom páde z toho istého kroku. Ako je to možné, veď som ho predtým urobil?! Nezainteresovaný pozorovateľ by mohol neveriacky krútiť hlavou a klásť si otázku “prečo to vlastne robí, keď ho to tak rozčuľuje”. Mohol by dokonca nadobudnúť dojem, že to lezca vôbec nebaví. Bol by však ďaleko od pravdy.
Projektovanie je číra emócia. Je to radosť, hnev, smútok, sklamanie, odhodlanie a motivácia koncentrovaná v jednej línii, v sekvencii krokov vrytej do pamäti lezca. Potlačená frustrácia z nenaplnených očakávaní sa vždy pri neúspešnom pokuse snaží predrať na povrch. Práve poskytnutím ventilu pomocou kriku či nadávok jej dávame priechod, dovoľujeme jej vytrysknúť, ukázať celému svetu, že toto je to, na čom nám záleží. V tej chvíli pre nás, ako pre divadelníkov dosky, projekt znamená svet a my mu chceme odovzdať to najlepšie z nás, dať mu všetko, čo máme. Sú chvíle, kedy sa disciplína a tvrdá práca vyplatia, sú aj tie, kedy sa na vrchole kameňa ocitáme po tom, čo sme sa vzdali nádeje, že to ešte niekedy pôjde. Často vynakladáme obrovské množstvo energie na vyriešenie problému, ktorého najjednoduchším riešením je neriešiť. Ponoriť sa do procesu skúšania a nechať sa viesť projektom samotným, nebáť sa plávať v mori možností a robiť rozhodnutia, ktoré o nejaký čas zmeníme či opustíme. V tom je čaro projektovania. To nekonečné plávanie v prítomnosti, kde samotný prelez je len čerešničkou na torte, tým sladkým je cesta k nemu, aj keď je pri nej niekedy v ústach cítiť horkú príchuť sklamania. Čokoláda však zostáva čokoládou, či je horká či sladká, a jej chuť si vieme v mysli i na jazyku navodiť ešte dlho po tom, čo zmizla posledná tablička.
Taký bol aj Niviuk. S Ďurom sme si túto slávnu Silvrettskú linku rozliezli ešte v prvý deň, no dobyť sa nám ju nepodarilo. Vďaka Peťovým radám sa však z mierneho sklamania vykresala iskierka nádeje, že s novým softvérom by to mohlo ísť a tak voľba, kam vyraziť posledné doobedie, padla práve na Niviuka. Ďuro sa pod kameň dostal len poťažky, od rána ho trápili črevá, no ako správny kamoš vyniesol bouldermatku až pod kameň a posledných pár hodín ležiac pozoroval a neskôr stojac lapal moje pokusy.
Niviuka sa mi podarilo vyliezť. Zmena polohy a preladenie krokov sa ukázali ako kľúčové a tak sme krátko poobede mohli sadať do auta a trieliť do Bratislavy. Cestou sme si ešte posledný raz pripomenuli radosť jednoduchého lezeckého života na parkovisku niekde v Nemecku, sediac v campovacích stoličkách so štangľou salámy, syrom a horčicou rozloženými na bouldermatke. Takéto chvíle mám najradšej. A práve po takúto jednoduchú stravu tela aj ducha sa do Silvretty rád vrátim aj o rok.
Aďo