- Tvoje top 3 bouldre v tomto roku. Vôbec nemusia byť tažké, proste tie, ktoré ťa niečím oslovili alebo mali pre teba hodnotu.
- Aký bol tvoj bouldrový rok/čo ťa zaujalo na českej a slovenskej scéne?
ANDREJ CAPKO
1.
Metropolitan 8A+, Bratislavská perla, Slovensko
Na ten pocit, keď som dochytil záverečné madlo v Metropolitane, ešte dlho nezabudnem. Projekt, ktorý ležal viac ako desať rokov bez prelezu v lesoch nad konečnou električky v Rači, ma lákal už od prvého pohľadu.
Pri prvej návšteve v letných horúčavách pred mnohými rokmi som ale nemal nárok ho ani len poriadne skúšať. Už vtedy som ale vedel, že malé, ostré lišty by mi mohli sedieť, a vravel som si, že toto by som jedného dňa rád vyliezol.
Odvtedy pretieklo mnoho vody Dunajom a projekt driemal až do chvíle, keď iskričku na potenciálny prelez zapálil Zavaky prelezom Metropolitanu direkt. Odvtedy bolo jasné, že Metropolitan je reálnou možnosťou, nie len nejakým vzdialeným snom.
Celý príbeh je na rozpovedanie dlhší, preto som o ňom napísal aj samostatný článok spolu s videom z procesu aj prelezu.
Metropolitan pre mňa znamená naozaj veľa. Po ňom bol môj rok omnoho náročnejší, no predstava, že sa mi podarilo splniť si dávny sen hneď v jeho začiatku, mi pomáha a hreje ma pri srdci ešte aj teraz.
Fénixovy slzy 8A+, Sklapsko, Česko
Fénix je pre mňa cenný tým, že je zosobnením určitého sna. Poznáte ten pocit, keď niečo vidíte na videu a vravíte si: „Wow, to by bolo super, keby som takéto čosi mohol vyliezť,“ a potom pod ten boulder raz prídete a začnete ho liezť? Je to ako zhmotnený zlatý lístok z Charlieho a továrne na čokoládu.
Fénixovy slzy sú skvostná linka v moravskej oblasti Sklapsko v netypickej ortorule. Rovná, previsnutá 45-ka s vodorovnými lištami ako stvorená pre to, aby ju niekto vyliezol. A ten „niekto“ sme v jeden jarný deň boli Kubo Fábric, Marko Sedlačko a ja.
Fénixa som si neskutočne užil! A ten pocit, keď človek skočí z líšt do záverečnej hrany, nohy lietajú vzduchom a zrazu sa vracia späť ku skale a zdá sa, že to podrží, je na nezaplatenie. Skok som v podstate robil len raz, možno párkrát – popravde som sa ho celkom bál a som rád, že som ho nemusel dlho nacvičovať. Najmä po tom, čo som neskôr videl, ako z neho Cyrila katapultovalo a porúčal sa z dopadovej platformy na nižšie poschodia a dole strmým zrázom.
Dúfam, že si takýchto bonbónov z bonboniéry budem môcť v budúcnosti ešte povyberať viacej. V ten deň sme sa ešte zastavili na jednej parádnej linke – Dach co budí strach 8A, ktorú som si takisto veľmi užil.
Dunaj direkt 7C+ Flash, Dunaj, Slovensko
Dunaj má pre mňa tento rok symbolickú hodnotu. Od jari, keď som začal riešiť viaceré zdravotného problémy, som poriadne neliezol a návšteva na Devíne na jeseň po dlhej pauze, navyše v dobrej spoločnosti, bola balzamom na dušu. Snažil som sa nemať veľké očakávania, zvlášť pri spomienke na prvú návštevu, ktorá poslúžila skôr ako ego-check.
Tento deň bol ale absolútne famózny.
Akurátna teplota, skala vymytá po nedávnych povodniach a dobrá partia skúsených devínskych harcovníkov pomohli k tomu, aby sa podarilo viacero dobrých prelezov – s Dunajom na čele.
K Dunaju mi už niekoľkokrát predtým Mišo Grzyb hovoril: „To isto flashneš, to pôjde, to je ako pre teba, pán Adrián.“ Rád by som mu veril, ale treba si zachovať triezvy úsudok – dlho som neliezol, bol som po zranení, nebol som na tom všeobecne najlepšie. Na sebavedomí mi ale pridal Flash Latrinátora 7B.
Pod stienkou Dunaja mi Ďuri Gazdarica vysvetlil všetku potrebnú betu do najmenšieho detailu. Malé chyty v cruxe a prekérnu pätu, ktorú viacerí zakladajú z rôznych stupov, som nechal na pocit – skúsim trafiť dobrú pozíciu a ak to pôjde, tak to pôjde. Pod nástup som sadal bez nejakých veľkých očakávaní. Skôr som čakal, že ma z nepríjemných líšt vystrelí.
Úvod bol ľahký. Kľúčovú lištu som nenachytal najlepšie, ale ani najhoršie, a ak mám v niečom istotu a prevahu, tak sú to zamknuté lišty. Pozícia tiež nebola najlepšia, no nepríjemnosť situácie rýchlo vykompenzovali moje relatívne ohybné bedrá – a päta bola na svojom mieste. No a nasadnutá päta je pre mňa pozícia tuze príjemná. Kde nič, tu nič – a zrazu bola dobrá lišta v ruke. Výhup do záverečných chytov a Flash bol na svete. A to ani nevyšlo všetko úplne perfektne. Slovami klasika: „Čistá fantázia!“
A do tretice sa v ten deň poradil aj prelez parádnej linky Amulet SD 7C.
Malá poznámka k obtiažnosti: Dunaj direkt dostal od viacerých borcov 8A, no aj 7C. Z flashového pokusu sa obtiažnosť hodnotí ťažko, no hodnotiac podľa mojich doterajších flashov a prelezov v týchto obtiažnostiach mi prišlo, že by Dunaju mohlo sedieť 7C+.
2.
Čo sa našej scény týka, tak už niekoľký rok po sebe píšem, že je super vidieť, ako pribúdajú stále nové bouldre a výkonnosť ide hore. Tento rok len potvrdzuje nastolený trend. Padlo viacero 8B – od borcov v životnej forme aj mlaďasov. (Termín juniori mi nepríde vhodný, aj keď vekovo chalani nemajú ešte ani 18!) Vymenovať všetko by bolo pomerne na dlho, ale teší ma, že si viacerí posunuli svoje maximum na 8B a s prelezom Rustam Direkt v Krase prišlo od Sáry Šimekovej aj prvé ženské 8B!
Teším sa aj z bouldra Hybrid 8B, ktorý má na svedomí Mišo Grzyb. Bol to posledný projekt na kameni, ktorý sme ešte kedysi so Zavakym hobľovali počas Boulderblastu. Šípili sme, že na ňom budú ťažké linky, no 8B sme, popravde, asi nečakali.
Parádny je aj prelez Vila Jutku Ultimate Tatras Holds’em 8B+. Som zvedavý na vývin situácie na tomto fronte, lebo by to ešte mohlo byť – podľa kuloárnych informácií – veľmi zaujímavé!
No a, samozrejme, karpatské pôsobenie Peťa Kurica – od Metropolitanu cez temer Flash Príliš ostrého pokusu 8A+ (druhým, keby nestrelila mokrá dierka, ale aj toto je výkon ako hrom!), Posledný kus skládačky 8B na Devíne a jeho prvý prelez Melanchólie 8B/B+ (Tomasovho projektu), čím zároveň spravil najťažší boulder v Karpatoch. Z môjho pohľadu veľmi úspešný rok pre slovenský bouldering!
A môj lezecký rok: jedným slovom – náročný.
Začal sa zdarne Metropolitanom, no hneď po ňom som začal mať problém so zranením, ktoré ma trápilo až do leta. Vyvíjalo sa postupne, vedel som s ním absolvovať pre mňa nevydarené sústredenie vo Švajčiarsku aj vyliezť Fénixovy slzy, no hneď ako som nastúpil na fyzio, išla ruka na 10 dní do ortézy a následne nastalo obdobie rozcvičovania a posilňovania.
Približne od začiatku roku 2024 ale riešim svoju zdravotnú situáciu aj na inom fronte.
Mentálnemu zdraviu sa dostáva čoraz viacej pozornosti, a to je dobre, lebo aj vďaka tomu som postupne nabral odvahu začať ho riešiť aj u seba. V lezeckej komunite sa o ňom ale stále veľa nehovorí. Takéto zranenia nie je vidno a hľadať cestu k uzdraveniu je niekedy omnoho ťažšie ako liečiť zranené putko či natiahnutý sval. Obe sú výsledkom určitej traumy a obe potrebujú správny mix rehabilitačných postupov, cvičení a času, kým sa zahoja.
Ak toto náhodou čítaš a prechádzaš si niečím podobným, tak len vedz, že v tom nie si osamote. Duševné choroby sú zákerné, izolujú nás od okolia a zatvárajú nás do vlastných tmavých bublín. Často ale stačí len trochu si na ne posvietiť a začne sa pomaly, ale isto rozvidnievať.
Je ťažké o tom hovoriť, no odozva na to, keď som sa odvážil túto tému s niekým otvoriť, bola len pozitívna – v lezeckej komunite aj mimo.
Veľmi mi pomáha moja rodina, no veľa pre mňa znamenalo to, keď som od kamarátov, ktorým som sa zveril, počul slová pochopenia, podpory, povzbudenia, dokonca aj to, že oni sami niečo podobné zažívali alebo majú vo svojom okolí niekoho, kto si tým prechádza. Počuť, že na mňa budú myslieť, že stoja za mnou, že sa na nich môžem kedykoľvek obrátiť, je niečo, čo mi pomohlo a doteraz pomáha vydržať a ísť ďalej. Som za týchto ľudí, ktorých okolo seba mám, neskutočne vďačný. Myslel som si, že v ich očiach budem divný, nezodpovedný, že mi povedia, nech sa pozbieram a idem ďalej. A opak bol pravdou.
Niekedy môže stačiť len na obyčajnú otázku „Ako sa máš?“ odpovedať úprimne „Dnes je mi ťažko.“ A už je o kúsok ľahšie hovoriť o tom, čo sa v skutočnosti deje.
A mne ešte veľmi pomohlo vyhľadať pomoc odborníka – terapeuta. Bolo takisto ťažké sa ozvať, no po prvom kroku je to už často lepšie a lepšie, presne ako v bouldroch, keď sa postupne odkrývajú sekvencie a zrazu to celé začína dávať zmysel.
A takisto pomáha ísť si zaliezť. Len tak, bez veľkých cieľov, plánov, bez plnenia benchmarkov a prekonávania výkonov. Len preto, aby sa človek hýbal a trošku spojil s vlastným telom. Fakt to vie robiť zázraky. Držím ti palce, kdekoľvek si na svojej ceste. Dáme to!
VERONIKA SVORADOVÁ
2.
Rok 2024 bol zatiaľ mojím najlepším bouldrovým rokom, hoci externé udalosti a okolnosti (dve malé deti, problémy s oslabeným stredom tela, blížiaca sa štyridsiatka) by mohli naznačovať pravý opak.
Pre mňa malý zázrak – dva roky po narodení druhého dieťaťa leziem lepšie ako kedysi bezdetná. Najzásadnejší posun nastal v hlave: lezenie si viac užívam, už trucovito nehádžem lezky na zem, keď mi niečo nejde, radšej sa presuniem k inému projektu. Času a možností liezť vonku je tak málo, že leziem len to, čo ma baví a čo sa mi páči: nižšie kamene bez desivých mantlov, poväčšine lištovačky a pätovačky s dobrým dopadom.
Začiatkom roka 2024 som po niekoľkoročnej prestávke znovu začala pravidelne navštevovať indoor bouldrovku. Umelinku však stále vnímam hlavne ako trenažér na lezenie vonku, a tak si aj vnútri vyberám len to, čo sa ako-tak podobá (pohybovo alebo štruktúrou chytov) na lezenie po kameňoch. V lete som sa vrátila k lezeniu na Múriku nad bývalým PKO – aká bola moja radosť, keď sa mi po pár návštevách podarilo preliezť tretiu (pre mňa najťažšiu) časť!
Lezenie s deťmi v rámci rodinných výletov je pre mňa z bezpečnostného hľadiska stále viac stresom ako pôžitkom, keďže v snahe odohnať deti od kameňa často končím bez spottera, ktorý prikrmuje hladné krky alebo je zamestnaný ich odpratávaním z dopadiska.
Pár výletov rôznej úspešnosti sa nám však podarilo: najviac času sme trávili v Medených Hámroch, párkrát sme zavítali na Rybníček, Červený Kameň a do lomu v Podhradí. Hámre a Rybníček mám zatiaľ v kategórii „hnusná boľavá skala“, ale v budúcnosti (keď výber kameňa nebude závisieť od dostupnosti kočíkom a vhodného terénu pre detské nohy) im ešte dám šancu. Mišovi sa v lete podarilo očistiť niekoľko kameňov v neprebádanej oblasti kúsok za Skýcovom, takže pár našich výjazdov smerovalo aj tam.
1.
Moje top bouldre sú všetky na Končitej, kam sa nám tento rok podarilo zavítať až trikrát.
Počas jarného výjazdu som si pripomenula, aký krásny, ladný bouldrík je legendárny Franz Joseph Jarná Cibuľka 5C, preliezla som Apatiu 6A, ktorá bola vystúpením z komfortnej zóny (previs), a na jeseň sa mi podarilo vyliezť svoje prvé „končiťácke“ 6B – Alcatraz.
Neviem, kto sa tešil viac – či ja, alebo môj najlepší lezecký parťák a fanúšik Michal. Číselko, samozrejme, potešilo (alebo skôr ten pocit uzavretia nejakého „problému“), ale bolo len čerešničkou na torte. Tým najkrajším na celom boulderingu je pre mňa hlavne možnosť pohybu/pobytu v lese a vnútorného stíšenia, ktoré človek v takejto meditatívnej podobe zažije asi len v prírode.
JURAJ GAZDARICA
1.
L’insoutenable légèreté de l’être debout 7C, Fontainebleau, Francúzsko
Fontáča som sa veľmi obával, keďže bouldre tohto charakteru som nikdy neskúšal a tým pádom ani neobľuboval. Zmenil som názor – Fontáč je bomba. A toto je najlepší boulder v tejto obtiažnosti, aký som kedy liezol.
V podstate pustil rýchlo, na pár pokusov, ako väčšina prelezených kúskov. Tak som zistil, aký je Font – buď to ide pomerne rýchlo, alebo vôbec. A toho som sa na tripe držal.
Bol to úžasný pracovný výjazd s rodinkou, počas ktorého som si dosýta zaliezol a dal mnoho krásnych kúskov.
Mogadishu 8A+, NÖ, Rakúsko
Boulder, o ktorom som sníval pri mojich bouldrových začiatkoch 4–5 rokov dozadu, keď som sa pohyboval niekde okolo 7A. Náhodou som si pozeral videá a totálne som sa namotal. Dôležité je, že to nebolo na druhom konci sveta, ale len dve hodiny od domu – reasonable. Podarilo sa a radosť bola veľká.
Kladamulet 8A+, Dunaj, Slovensko
Kombinácia traverzu Klada za 7C+, po krátkom reste jednokrokového skoku za 7B a šestkového dolezu, kde sa dá stále padnúť.
Určite skôr soft na túto obtiažnosť. No nie je to podstatné, tento prelez si jednoducho veľmi cením, patrí medzi moje najťažšie. Možno je aj najťažší – vzhľadom na čas, ktorý som v tomto „pekle“ strávil (najmä ak započítam aj dni pri prelezoch ostatných kúskov, ktoré čiastočne prechádzali aj touto líniou). Skutočný skvost v Bratislave.
2.
Páči sa mi, ako mladí na sebe pracujú. Je pre mňa motivujúce s nimi liezť, prípadne si zatrénovať, keďže ich progres je ohromný. Veľmi sa mi páčia Hríbik, Kubo a Marko, ktorí tvoria silný bratislavský triumvirát, doplnený ďalšími a staršími bombardérmi ako Aďo, Cyril a spol.
Kubo s Hríbikom pre mňa predstavujú samostatnú kapitolu – obaja študujú náročné vysoké školy, a napriek tomu si v sebe dokážu udržať „horiaci oheň“. A keď príde trochu voľna, vybuchnú – obaja dali 8B.
Samozrejme, na climb.sk vidím aj ďalších mladých borcov, ktorí zvládli 8B, niekedy aj za jednu session – skvelé.
Mnoho sa dá zobrať aj od starších. Vidieť, že lezenie dokáže naplno pohltiť kohokoľvek. Sám to na sebe cítim – a nielen ja. Aj po tridsiatke sa stále dá držať forma a zlepšovať sa – viď Cyril, zaslúžene v repre. Oli má životnú sezónu a dá sa pokračovať. To je len kúsok z toho, čo vidím okolo seba.
Dá sa to v každom veku a za rôznych okolností. Zastaviť nás môžu hlavne zranenia – ale tých, ktorí sú silní nielen telom, ale aj hlavou, iba dočasne.
Prajem nám všetkým, nech ten plameň horí aj v ďalšom roku.
ĽUBOŠ UKROP
1.
Multivitamin 6B+, Zillertal, Rakúsko
Deň strávený výdatným bouldrovaním v sektore Kaserler Alm sa chýlil ku koncu. Jeden bouldrový biznis však zostával nedokončený: Multivitamin 6B+. Traverz s jednoduchým začiatkom, silovým stredom a zradným mantlom pred koncom.
Preliezť jednotlivé úseky izolovane nie je až taký problém, ale všetky moje ostré pokusy stroskotávajú na biednej vytrvalosti. Sadá tma, fasujem čelovku a skúšam to ešte raz.
Dobre mienenú Ferovu radu, ako udržať v strednej časti kontakt so skalou, si v úvodzovkách beriem k srdcu a nohy mi hneď lietajú po celom údolí. Vďaka tomuto šikovnému manévru prichádzam do finále úplne vyžmýkaný. Nie je čas spytovať si svedomie, vyhadzujem nohu nad hranu a začína sa boj. Trvá to dlho a vôbec si nie som istý, či sa posúvam smerom hore alebo stojím na mieste. Nakoniec silou vôle dostávam telo cez kritický bod a vyplazím sa na záverečnú platničku. Pekné to nie je, ale účel v tomto prípade svätí prostriedky, na ďalší pokus by už sila nebola.
John Gill hard 6B, Chřiby, Česko
Koryčanský hřeben na Morave bol vôbec mojím prvým stretnutím s pieskovcom. Výber bouldra preto nie je až taký podstatný, zvláštne balvany s veľkými dierami ponúkajú iný typ lezenia v porovnaní s tým, čo poznám z Malých Karpát.
Variant Johna Gilla je obmedzený tak, aby si človek chtiac-nechtiac musel vychutnať pieskovcové obliny. Ešteže som sa naučil jedinú správnu techniku ich držania – treba si na nich predstaviť pomyselnú lištu, tú poriadne zamknúť a zabrať.
Prvé lásky 6B, Kolárka (Limbach), Slovensko
Menší skalný útvar nad Limbachom by mi papierovo mal sedieť. Všade samé výrazné kremencové lišty, tak ako to mám rád. Túto sezónu som sa tam ale trápil aj v najľahších bouldroch viac, ako bolo zdravé. Po pár neúspešných sessions som v Prvých láskach rezignoval na zložité manévre nohami. Prvú problematickú polovicu som na radosť pravého kolena prešiel s pätou zaseknutou v štarte. Technická druhá polovica už bola za odmenu.
2.
Bouldrový rok 2024 bol pre mňa asi zatiaľ najpestrejší a najlepší. Najmä vďaka lezeckým kamošom som sa dostal na veľa zaujímavých miest aj mimo Malých Karpát. Super boli výjazdy na Moravu, márne pokusy v krásnom japonskom Mitake a hlavne 12 dní v Zillertali, Felbertali a okolí.
Čo je doma, to sa počíta, a preto stále nedám dopustiť ani na lokály v okolí Bratislavy. Potešil ma nový sprievodca pre bouldre v Medených Hámroch. Rýchlosťou, akou mi hámorské projekty odsýpajú, mám o zábavu postarané cca do konca života.
TOMASO GREKSÁK
1.
Minulý rok bol zvláštny. Počas roka som mal väčšinu času pocit, že je proste celý na hovno. Až teraz v retrospektíve si uvedomujem všetky tie svetlé chvíľky a začínam ho vnímať inak ako cez prizmu večného stresu a kaziacich sa vecí. Nejdem sa rozpisovať o svetlých chvíľkach osobného života, keďže, našťastie, sa našli aj lezecké.
Najviac svetlých chvíľok sa udialo až cez leto – v Rocklands. Z Južnej Afriky sa po koronových rokoch znova stala letná nevyhnutnosť a minulý rok to pre mňa celé bolo obrovskou náplasťou na dušu.
Napriek tomu, že väčšina mojich lezeckých výjazdov je v podstate pracovných (climbingbus.com), v Rocklands sa zišla skvelá partička ľudí, s ktorými som si úžasne oddýchol a hlavne aj zaliezol. Po dlhom čase som cítil taký ten nefalšovaný drive, žitie projektami a poriadny hec. Počko nám vyšlo na jednotku a mne sa podarilo nad očakávania odškrtnúť si v podstate všetko, čo som mal na tickliste.
Keďže podstatne viac času venujem tréningu iných, nie svojmu vlastnému, moja výkonnosť nemá posledné roky prečo stúpať. Aj tak ma však príjemne prekvapilo, že si viem stále držať určitý štandard a dokonca si doliezať staré projekty.
Clingon 8A, Rocklands, JAR
Medzi staré projekty patril napríklad Clingon 8A, ktorého sme mali prakticky hneď za chatkou. Filip sa s ním „popral“ prvý a ja som pri ňom pomaly šedivel.
Clingon je krokovo veľmi komplexný boulder s pomerne veľa riešeniami, čo mu na komplexnosti ešte pridáva. Zvoliť správne a nepodľahnúť úvahám o tom, či je to to správne, bol jeden z mentálnych cruxov celého bouldra. Nakoniec sa ale zadarilo a patrične som si pri tom zareval.
Seance 8A, Rocklands, JAR
Asi môj najväčší lezecký zážitok z minulého roku bol tiež z Rocklands. Už pred odchodom som sa na instagrame zaľúbil do bouldra Seance. Vyskakoval na mňa z viacerých reelsiek a hneď prvé som si uložil (v mojom veku a psychickom nastavení – čo si neuložím, to ako by ani nebolo).
Seance 8A je nádherná vysoká hrana. Viac o technike nôh a pozíciách tela než o sile. Navyše impozantne vysoká a čistá. Láska na prvý pohľad.
S Filipom sme si túto seansu rozložili prakticky na celý pobyt, lebo to bol prvý ťažší boulder, čo sme skúšali, a mne sa ho podarilo doliezť až posledný deň pred odchodom. Prelez si ale budem dlho pamätať – iba párkrát v živote som cítil také to magické flow, keď všetko do seba klaplo presne, ako malo, a všetky kroky boli bez najmenšej námahy navyše.
L’Étrave (assis) 7C, Fontainebleau, Francúzsko
Tretí highlight minulého roka je z mojej domovskej oblasti. Áno, Fontainebleau už považujem za svoju domovskú oblasť, lebo za posledných pätnásť rokov tam mám odlezených viac bouldrov ako kdekoľvek inde.
Keďže som sedmičkový lezec, tak je čoraz menej sedmičiek, ktoré tam mám rozlezené, ale nedolezené, a som veľmi rád, že jednu z ikonických sa mi minulý rok podarilo odškrtnúť.
L’Étrave (assis) 7C som počas tých sedemnástich rokov, čo chodím do Bleau, skúšal pomerne často a vždy som spod tejto skvostnej hrany odchádzal frustrovaný a s takmer deravým ukazovákom na ľavačke. Tentoraz hrozil podobný scenár a nebyť Marka, ktorý nevedel, že je to ťažké, a vyliezol to pomerne rýchlo, tak si pre to ešte pár rokov chodím.
V Bleau je ale každý výjazd skôr o otváraní nových projektov ako o zatváraní starých, a tak sa už za pár týždňov teším na ďalšiu jarnú sezónu na nekonečnom ihrisku.
2.
Čo sa týka boulderingovej scény, tak už sa budem opakovať, ale mňa najviac fascinuje mladá generácia – hladná po ťažkých prelezoch, energická, nezastaviteľná, nesmrteľná.
S Maťkou Buršíkovou som ako tréner precestoval pol sveta po olympijských kvalifikáciách, sveťákoch a europákoch. Na každom jednom preteku som bol určite vo väčšom strese ako ona, no zároveň som cítil neskutočnú hrdosť na jej bouldrový talent a bojovnosť.
Som takisto rád, že som si mal možnosť užiť si Rocklands s jedným z najväčších lezeckých pohoďákov – Filipom Novotným, drtiť vo Fontáči s najenergickejším mladým makačom – Markom Sedlačkom, hrdo stáť pri skalných aj pretekárskych úspechoch Zojky Slamkovej a vidieť, ako si Tomáš Plevko užíva novonájdenú radosť zo skalného aj moderného indoor boulderingu.
Minulý rok som si žil viac-menej túto bublinu ľudí a ich osobné posuny som vnímal intenzívnejšie ako headliny svetových lezeckých webov. Tak si to nechám v nastaveniach asi aj na tento rok.
MILAN ULEHLA
1.
Ranta Traverse 5+, Puistovuori, Fínsko
Najviac ma oslovil jednoznačne tento bouldrík vo Fínsku. Lezie sa hneď pri mori (dopadlisko môže byť až pod vodou), krásna farebná žula vytvarovaná morom, dlhá zaujímavá línia. Ako bonus sa nám podarilo pridať ešte pár krokov a predĺžiť to.
Celkovo Fínsko príjemne prekvapilo. Žulové šutre sú porozhadzované snáď všade. Priamo v Helsinkách v parku majú takú žulovú stenu, že jeden by odpadol. Keď sme tam boli, tak rovno došla škôlka s malými bouldristami a bouldristkami a skoro celú ju zasypali. Aj tam asi zažíva lezenie rozmach.
Háďa 6A, Rybníček, Slovensko
Je dobré vidieť progres. A tento boulder pre mňa presne toto zosobňuje. Pamätám si, ako sme tam boli prvýkrát a kameň bol moc vysoký, chyt príliš malý a noha proste otrasná. Keď sme tam prišli teraz na jar, tak išiel hneď prvým pokusom. Chyt celkom ok, noha výborná a potom človek už ani tú výšku nerieši.
Odzemok 6B, Psie skaly, Slovensko
Prvé 6B, takže super pocity a motivácia.
2.
Môj bouldrový rok sa docela vydaril. Navštívil som nové oblasti v zahraničí, ale čo je ešte lepšie, aj nové domáce lokality.
Na našej scéne ma zaujalo otvorenie Spotu (žeby konečne natrénujem na 7A?) a úspechy reprezentantov na súťažiach.
PAVEL DUNDÁČEK
2.
Rok 2024 jsem v lednu přivítal a v prosinci se s ním rozloučil na ostré petrohradské žule. Převážnou část lezeckých dnů (a někdy jen hodin) mezi začátkem a koncem roku, jsem ale trávil hraním si na mém oblíbeném písečku. Ať už na tom našem – moravském a českém, tak i na německém a polském.
Rok předešlý byl díky vleklému zranění velmi chudý na boulderhrátkozážitky a tak jsem si to vše chtěl v tomto roce vynahradit. Rozhodl jsem se tedy pro někoho asi slabošský přístup, jehož mottem bylo „Když nejde boulder, tak jdu já.“ Mohlo by se zdát, že jsem tedy spíš chodil, než lezl, ale výsledkem nakonec bylo (je) přes dvě stovky kousků od 7A až po údajných 8A/8A+. Těch lehčích bylo nepočítaně a těžších samozřejmě nula.
Hezkých, ošklivých, zajímavých, nudných, těžkých, lehkých a já nevím jakých přelezů i nepřelezů by se našlo celkem hodně. Z pochopitelných důvodů mi ale v hlavě více rezonují hlavně ty, které byly tak trochu vyšší až vysoké, nebo ty se špatným anebo ještě horším dopadem. To byl ten pravý bouldering v rytmu zrychleného tlukotu srdce. A já, aniž bych ho záměrně vyhledával, jsem si ho velmi intenzivně užil a ve zdraví tentokráte i přežil.
Největší radost mi ale stejně udělal synek. Tréninkové nadšení a nasazení na umělé stěně je u něj stejně slabé jako to moje, a pokud možno se mu tedy vyhýbáme. Venkovní bouldering je ale úplně o něčem jiném. Nebyl se mnou na kdovíkolika výjezdech, ale když už jel, tak se snažil a makal. Unavené tělo, prolezené prsty a radost z přelezů byly, a to je to hlavní. A navíc, není prý nad spaní v dodávce…
Jaro, léto, podzim, zima. Na bouldrech je vždycky príma.
MARKO SEDLAČKO
1.
Sviní Mor 8B, Sloup, Česko
Tento boulder od Adama Ondru sa nachádza v Moravskom krase, presnejšie v Sloupe. Je to silová lištovačka s technickou pätou, aj keď s trochu ľahšou klasou. Všetky kroky mi prišli relatívne ľahké, až na prvý. Do toho som musel dať sedem alebo osem pokusov, no keď som ho spravil, tak som to už doliezol. Celkovo mi skúšanie trvalo asi 45 minút. Sviní Mor ma oslovil svojou jednoduchosťou a čistou silou potrebnou na prelez.
Fénixovy slzy 8A+, Sklapsko, Česko
Lištovačka s nepríjemným dopadom. Keď som ju prvýkrát uvidel, nechcelo sa mi veriť, že takýto krásny boulder sa nachádza v Česku. Skôr by som si ho vedel predstaviť niekde vo Švajčiarsku. Krásne silové kroky po lištách v 50-stupňovom previse, zakončené nepríjemným skokom do hrany, z ktorej fakt nechceš padať. Prelez bol plný emócií, dobrých aj zlých, ale podarilo sa mi ho preliezť tak do hodinky.
Molonk 7C, Brione, Švajčiarsko
Než som sa do Brione vybral, počul som o tomto bouldri veľa vecí. Hlavne sa o ňom hovorilo, že to je najkrajšie 7C na planéte. A po preleze musím s týmito výrokmi súhlasiť. Ide sa po krásnych, vodou obmytých žulových lištách. Síce nie je najťažší, no potrápil ma.
JAKUB VLČEK
1.
Du Côté de Seshuan 7C+, Magic Wood, Švajčiarsko
Silovo-vytrvalostný kúsok po dobrých chytoch v previse, ktorému nič nechýba. Začiatok je po lištách, v tretine príde prvá skosená polica s palčekmi, ktorá zmení začiatočné ťahy na jemné pohupy a pomalé presúvanie nôh. Nasledujú ďalšie lišty a preklop cez druhú policu do horizontálneho kúta, kde sa dá oddýchnuť pred posledným skokom do hrany.
Klasika Magic Woodu, určite odporúčam. Pre mňa osobne je jedným z top 5 bouldrov, ktoré som vyliezol. Pocity boli umocnené ešte aj tým, že sa mi to podarilo v posledný deň výjazdu.
Pán boh zaplať SD 7B+, Chtelnica, Slovensko
Opäť silovo-vytrvalostný kúsok, kde to najťažšie prichádza na koniec. Aj keď ide o kombináciu, je to parádna línia, ktorá je pohybovo veľmi vďačná. Prelez prišiel úplne nečakane a umocnil všetky pocity z návštev tejto skvelej stienky. Týmto sa pomaly uzatvára moje pôsobenie na stienke Pop – ostáva už iba zopár ťažkých projektov.
Čiara 7B+, Medené Hámre, Slovensko
Pohybový skvost z Mišovej dielne. Spojenie troch 7A-čok do technického, silovo-vytrvalostného lezenia po lištách. Boulder je náročný na podmienky – takmer celoročne je zatečený alebo sú chyty aspoň vlhké, takže je možné ho skúšať iba v lete. Kombinácia týchto faktorov mu pridáva nesmiernu hodnotu a robí z neho nie príliš často opakovaný kúsok. Jedna z top línií v okolí Bratislavy.
2.
Tohtoročná sezóna bola pre mňa vzhľadom na počet dní strávených na skalách veľmi úspešná. Po niekoľkých rokoch sa mi podarilo posunúť maximum zo 7C na 7C+. Počas leta som navštívil Magic Wood, kde som zúročil zimný tréning a našiel potenciálne projekty na ďalšiu sezónu. Budúci rok by som rád prekonal hranicu 8A a tým sa oficiálne zaradil medzi bouldristov.
SÁRA ŠIMEKOVÁ
1.
Rustam direct 8B, Holštejn, Česko
Rustam je môj prvý 8B boulder a nečakala som, že sa mi podarí ho za taký krátky čas vyliezť. Na skaly sme si šli vyčistiť hlavu na dva lezecké dni (medzi európskymi pretekmi). Vzhľadom na to, že som rok predtým nebouldrovala vonku, nevedela som, ako na tom budem a či sa v tom vôbec pohnem.
Počas prvej session som nakoniec spravila všetky kroky, ale vedela som, že spojiť to bude oveľa náročnejšie. Počas druhej session, kde som vedela, že bez ohľadu na výsledok pôjdem domov a budem sa k tomu môcť vrátiť najskôr na jeseň, sa mi boulder nakoniec podarilo vyliezť chvíľu po tom, ako som začala dávať ostré pokusy a udržala „skok“ doprava.
Veľká vďaka patrí môjmu trénerovi Tomášovi Binterovi st., bez ktorého by som na to nemala v prvom rade fyzicky. Taktiež mi veľmi pomohol s ladením bety a taktikou. Bez neho by som to určite nezvládla počas jedného výjazdu.
PETER KROLÁK
1.
Pomsta predchádzanej pýchy
18. február 2024, Lomnické sedlo
Sedím si len tak na lanovke a sledujem, či nepribudli nové serpentíny na pravej strane Kežmarského štítu. „To sú frajeri,“ pomyslím si.
Rok 2024 pre mňa začal ako zvyčajne – tréningovo. Postupne som sa prelúskaval jednotlivými tréningovými fázami a svoje zručnosti som sa snažil aplikovať aj vonku. Navštívili sme párkrát Spitz, kde sme poliezli nejaké známe bouldre a skúšali krokovať aj ťažšie linky. Hlavným cieľom bolo natrénovať na aprílový výjazd do Fontainebleau.
Riadna strmina, stále ma prekvapuje, že musím dosť makať, keď tam chcem dať veľa zákrut, postupne sa rozlyžujem, bude to fajn, však je krásne! Jeden dlhý oblúk za druhým. Najprv vľavo a potom vpravo – a zrazu, v malej rýchlosti, pád!
Po nečakanom páde začiatkom roka som musel premyslieť ďalšie fázy tréningu, správny štart a rehabilitáciu.
Leto bolo v znamení mojej prvej návštevy švajčiarskeho Magic Woodu. Strávil som tu dvanásť dní (z toho osem lezeckých), a kým som musel odletieť do Bratislavy na festival, nazbieral som dvadsaťdva bouldrov od 5C až po 7B.
U-Boot 6C Flash, Magic Wood, Švajčiarsko
Prvý deň v Magic Woode sme si dali poriadne rozlezy, nech si navykneme na skalu. Postupne sme skúšali aj ťažšie linky. Jedna taká, ktorá vyčnievala krokovo aj popularitou, bola U-Boot. V podstate viac cesta ako boulder. Keď človek nastúpi úplne na konci pravej hrany, tak ho od prelezu delí čosi cez štyridsať krokov.
Poriadne som si to napozeral, vyčistil prípadné madlá a na prvý pohlaď horšie vyzerajúce chyty a skúsil som dať pokus na Flash. Povedal som kamošovi Filipovi, nech mi posúva bouldermatku, lebo je to dlhé. Po dlhom boji a odďaľovaní natekania predlaktí som sa pomaly cez päty a špičky dostal až na koniec, kde som odhadol stranu, cez ktorú sa bude mantliť, a tuleňovým spôsobom som sa doplazil v tope do výlezu. Uf!
Šok! Kotúľam sa na pravom boku a zastavím sa po pár metroch. Postavím sa na nohy, cítim, že som okey. Skúsim si vziať paličky – jedna ruka, potom druhá ruka. Čo to? Ľavá ruka nevie chytiť paličku. Rýchlo si dám dole rukavicu a vidím, že ľavý palec samovoľne padá dovnútra – keď nim hýbem bez opory šľachy.
Blindfish 7B, Magic Wood, Švajčiarsko
Tento boulder som liezol spolu s Filipom, ktorý ho už skúšal minulý rok, ale nepodarilo sa mu ho dokončiť pre dynamicky koncový krok.
Na sekvenciu sme prišli celkom rýchlo, ale potom som sa pýtal sám seba, ako pôjdem posledný krok zo zlej lišty na pravačku na kompresiu proti a teraz si vyber pravá alebo ľavá noha. Podľa toho si šiel ďalší dlhý krok (asi 1-5 na campuse) do boku zo zlých rúk. Lišty a sloper-lišta. Jednotlivými pokusmi som vyladil nástupovú betu. Najprv sme síce skúšali ten ďalší dynamický krok pogo proti pravej nohe, ale najlepšie bolo ísť priamo proti nej direkt. Stál ma síce viacej pokusov, ale páčil sa mi pohybmi a rozlúštením bety, pretože každý krok bolo potrebné premyslieť jeho poradie. Skok a nakoniec sa podarilo chytiť madlo. Následne som ho doliezol.
Palec padol. V hlave už vidím, že sa môžem rozlúčiť s plánmi na najbližšie mesiace tréningu a lezenia. Ide na mňa šok, ale ustojím to. Oddýchnem si, skúšam to fixnút a dolyžovať. Po čase sa mi robí modrina (aj keď bez opuchu), ale aj tak sa rozhodnem ísť na pohotovosť.
Stressman 7A, Magic Wood, Švajčiarsko
Názov prezrádza všetko. Aj keď som nebol spočiatku nervózny, boulder sa o to postaral. Stienkové lezenie s peknými krokmi, už na pohlaď pekná klasika.
Začiatok bol tzv. riťotrh. Zdvihnúť zadok zo zeme a ťažký prvý krok asi za 6C, zvyšok už boli pekné lištičky. Už len nestratiť malé nohy a nešmyknúť sa pri dolezení.
Prvý krok, ktorý je cez malú dvojprstovku, som nevedel liezť tak, že by som sa z neho pretláčal do lišty, ale len ako prídržku na dlhší krok do lišty pravou rukou. Pokus za pokusom som to ladil, až – prásk! Krok sa podaril! Ja že „koncentruj sa a dolez to“, ale pri ďalšom kroku sa mi šmykla noha.
Tak ešte jeden pokus, a ešte jeden – až prišiel ten okamih. Dal som mádžo, poriadne sa nadýchol, vydýchol a skúsil. Úspešne som prešiel prvý krok a ďalej už všetko klaplo. Potom som si to už len tak prefrčal. Každý bouldrista pozná ten čarovný moment.
Chirurg si prezerá môj palec a posiela ma na röntgen. Vraví, že je potrené dať ho do sadry spolu s celou rukou až k predlaktiu. Diagnóza: ruptúra kolaterálneho väzu palca, doba fixácie predbežne 6 týždňov. Pýtam sa ho úprimne, kedy sa to podľa neho úplne zahojí. Prognóza sú 3-4 mesiace. Budem sa snažiť zotaviť čo najlepšie, ale Fontáč musí počkať na ďalší rok.
Výjazd v Magic Woode bol zameraný na polezenie čo najviac línií, kvôli zraneniu som sa musel šetriť a netlačiť na ťažšie veci.
Aj tak však bolo mojím hlavným cieľom preliezť Intermezzo 7C, ktoré som pokusoval v podstate cely výjazd. Strávil som na ňom asi päť sešnov a už sa to len zhoršovalo. Zo začiatku som mal pár dobrých pokusov aj spojenie krokov, ale už som neskôr z fixovania jedného kroku cítil ľavé rameno. Bolesť ma prenasledovala potom po cely čas pookusovania, aj keď pri iných bouldroch som to veľmi necítil. Intermezzo tak ostáva ako projekt na ďalšiu návštevu.
Prečo teda pomsta predchádzanej pýchy? Pretože pýcha (tréning, ambície) predchádzala pádu (na lyžiach). Pomsta bola vykonaná tým, že som aj napriek tomu neprestal byť motivovaný a snažil sa čo najlepšie zotaviť. Úspech sa o štyri mesiace neskôr dostavil na skalách.
Poučenie je, že sa netreba vzdávať, pretože sa môže hocikedy stať hocičo, čo ti vie zabrániť v progrese. Stále však život nekončí a je potrebné zostať pozitívny. Toto zranenie mi, paradoxne, neskôr psychicky pomohlo pri lezení zvyšných projektov, či už na bouldri, alebo na lane.
EDGAR HILLER
1.
Hovorí sa, že „ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“ Opak je však pravdou, a to napriek tomu, že som tento rok neprekročil svoj tieň ani v obtiažnosti, ani vo vzdialenosti (teda navštíviť oblasť, ktorá je ďalej od domu ako tie, ktoré navštevujem pravidelne). Predsa len, Malé Karpaty so svojím kremencom je ťažké opustiť.
Gravitačná pasca 7B, Zochova chata, Slovensko
Perfektný, bezpečný a dlhý problém na kvalitnom kremenci s bonbónikom na začiatku za údajných 6B+ (prepáč, Oliver, kde ty na tie čísla len chodíš) a zaujímavým prehupnutím sa na začiatok ďalšieho samostatného bouldra za 6B+. Najväčším „kameňom úrazu“ paradoxne bolo naučiť sa preliezť ten brutálny silový začiatok tak, aby som vydržal ďalej.
Svetelný rok 7B, Zochova chata, Slovensko
Je to 7B, ktoré som vyliezol v pomerne krátkom čase, pretože ide o predĺženie bouldra Via Lactea 7A+ asi o osem krokov. Jediné, čo ma tam bežne zastavilo, bol „dotyk“ s kameňom na začiatku a vytrvalosť. Odporúčam, výborný tréning vytrvalosti, väčšinou na kožu priateľských chytoch.
Pleška 7B+, Rybníček, Slovensko
To je „pecka“ a tiahly problém v strope. Nemal som zo začiatku žiadnu predstavu, že to vyleziem. Vymyslieť každú fintu, aby som sa tam udržal, vyžadovalo čas. Ako vždy, najviac potrápil únavný záver s ťažkým, dynamickým prechytením na pravú ruku. Dlhodobo pokazené rameno by vedelo rozprávať.
2.
Môj bouldrový rok? Veľmi rýchly, so sporadickými návštevami kvôli „blbým“ lanovým cestám. Ale dúfam, že sa polepším a lano už nechám v skrini.
Čo ma zaujalo? Vieš, mám už 50+ rokov, hovorí sa, že je to iba číslo, ale u mňa to tak asi celkom neplatí. Preto ma najviac zaujala skutočnosť, že na potulkách za skalami alebo pri behaní či bicykli občas stretávam 60- a 70-ročných pánov, ktorí mi dokazujú opak.
JAKUB FÁBRIC
1.
Sofa Surfer 8A+, Magic Wood, Švajčiarsko
Tak toto prekonalo všetky moje očakávania. Na prvý pohľad som si úprimne myslel, že to nebude úplne môj štýl, no už pri krokovaní som pochopil, ako veľmi som sa mýlil. Perfektné lišty na precízne zámky, čistá kontrola tela a presné vkladanie prstov i nôh – každý centimeter rozhodol, či potiahnem ďalej, alebo ma z bouldra vyhodí. Stačilo posunúť nohu o kúsok inak a hneď som vedel, že niečo nehrá.
Niečo ako skladačka, kde každý detail musel do seba dokonale zapadnúť. Už pri prvej návšteve mi chýbal len kúsok. Keď mi nešla spodná časť, vrchnú som zvládal v pohode – a naopak. Ale presne o tom je bouldering.
Sofa Surfer som si však nevybral len pre jeho lezeckú hodnotu, ale aj pre to, čo spôsobil v mojom vnútri. Po neúspešnej prvej návšteve ma doslova pobláznil. Z ničoho nič sa mi v noci o ňom snívalo a v tom sne som ho reálne preliezol. Bol to taký intenzívny zážitok, že po prebudení som prvých 30 minút skutočne veril, že sa to stalo.
Keď som si uvedomil pravdu, najskôr ma to úplne zničilo, ale potom som sa postavil s jasným cieľom: „Dnes to musí padnúť.“ A presne tak to aj bolo. Sen sa premenil na realitu. Nebojoval som len so samotným problémom, ale aj s vlastnou hlavou, ktorá tentokrát hrala divokejšiu hru, než som čakal. Hnev, radosť, strach, motivácia – všetko sa miešalo dokopy.
A keď som konečne spravil posledný krok, bol to viac než len prelez. Bol to jeden z najzvláštnejších a najsilnejších zážitkov, aké som kedy pri lezení mal.
Foxy Lady 8A, Magic Wood, Švajčiarsko
Foxy Lady ma zaujala už dávno predtým, než som ju videl naživo – pôsobila pohybovo krásne a fotogenicky, a presne to sa potvrdilo aj v realite.
Začína v madielku, odkiaľ sa plynulo prechádza do poličiek, až kým nepríde crux s malými bočákovými špárami, kde je potrebné precízne zapojiť ramená a prsty. Každý pohyb do seba dokonale zapadal a od začiatku až do konca som si to skutočne vychutnal. Sadlo mi to presne tak, ako som dúfal, a naplnilo všetky moje očakávania.
Sviní mor 8B, Moravský kras, Česko
Tretie miesto tento rok patrí bouldru Sviní mor, ktorý ma zaujal nielen samotnou líniou, ale aj špecifickou skalou, s akou som sa doteraz príliš nestretol.
Veľkú úlohu zohrali aj podmienky – už pri prvej návšteve som zistil, že na tento kúsok bolo až príliš sucho. Každý krok bol pohybovo zaujímavý a nestačilo sa spoliehať len na silu v rukách a prstoch.
Sviní mor ma potrápil najmä tým, ako precízne som musel pracovať s nohami, pričom zároveň vyžadoval dobrú kontrolu tela.
2.
Rok 2024 bol pre mňa plný zmien. Najväčšou z nich bolo štúdium v Brne, ktoré ma naučilo viac si vážiť čas venovaný boulderingu. Viac som sa tak sústredil na kvalitu a projektovanie namiesto kvantity.
Opäť som navštívil množstvo krásnych oblastí – od domácich Karpát cez Dolné Rakúsko, Moravský kras a Tatry až po švajčiarsky Magic Wood a rakúsky Zillertal. Podarilo sa mi vyliezť 27 bouldrov v obtiažnosti od 8A a viac, čo je môj doteraz najvyšší počet za jednu sezónu.
Za všetky tieto chvíle vďačím nielen svojej rodine, ktorá ma neustále podporuje, ale aj lezeckým parťákom, s ktorými som trávil dni pod bouldrami. Spoločne to vytvorilo skvelú atmosféru, nezabudnuteľné zážitky a motiváciu, ktorá ma posúvala ďalej.
Už teraz sa teším, čo prinesie rok 2025!
LENKA PAULINY
1.
Kolárka (Limbach), Slovensko
Rok 2024 delím na obdobie pred šteniatkom a so šteniatkom. A tesne pred príchodom najzlatšieho zlatého retrievera do našej „rodiny“ sme po práci pravidelne vyrážali v stabilnom zložení – Fero, Ľubo, Laco a ja – na nádherný kus kameňa: Kolárku. A tam sa mi podarilo vybúchať tri zo štyroch 6B-čiek. Z prelezov som mala nesmiernu radosť. Vynárajú sa mi aj návraty k autu po tme počúvajúc strašidelné príbehy. Kolárka má proste svoju nezameniteľnú atmosféru. A inak, v okolí kameňa rastú dubáky.
Shoulderblock 6B+, Zillertal, Rakúsko
Keď šteňa dokázalo vyraziť na viachodinovú cestu autom, namierili sme si to rovno do najromantickejších oblastí v Rakúsku – Zillertal, Felbertal a Ferleiten. Celé to bolo úchvatné. Na zelených lúkach sme sa kochali alpskými štítmi, prekračovali sme priezračné ľadové potoky a v ušiach nám neustále zvonilo z kravských zvoncov. V Kaserler Alm nás jedna Češka nahovorila na zopár pekných kúskov – Spann den Bogen, Bubibubu (geniálny názov) a Shoulderblock s krkolomným nástupom. A do ankety ho dávam iba preto, lebo ho nikto iný okrem mňa nevyliezol. Hehe.
Stopy v tieni 5B, Svätý Jur, Slovensko
Môj démon v skalnej podobe. Tento boulder som skúšala počas viacerých výjazdoch, avšak vždy neúspešne – pri výleze som šúchala konár. V decembri sa mi podarilo lepšie vyšvihnúť a bolo to tam. Pocitovo ako 7A-čko.
2.
117 prelezených bouldrov asi nie je málo, ale cítim, že tento rok to proste nebolo „ono“. Hlavu som mala stále niekde inde. O tom svedčí aj fakt, že som si dvakrát zabudla lezečky. Raz na Moravských pieskoch, kde som bola odkázaná liezť vo Ferových „plutvách“. A druhýkrát v Rakúsku, v horskom sektore Tal des Wassers (Felbertal) v nadmorskej výške asi 1700 metrov, kde sme sa pre ne miernym behom a jazdou na hranici pokuty otočili za hodinu a pol. Vďaka, Laco! Takže, ak si mám niečo z roka 2024 vziať k srdcu, tak iba to, že lezky treba baliť ako prvé.
FERO PAULINY
1.
Try this 6A(+), Zillertal, Rakúsko
Kontroverzný názor: bouldre v Zillertali nie sú pohybovo o nič lepšie ako tie v Malých Karpatoch. Prinášajú však úplne iný rozmer estetiky. Predsa len, žula nie je kremenec a výhľadov na alpské štíty je v okolí Pezinka a Modry tiež málo.
Na druhej strane: niektoré výzvy sú všade rovnaké. Lebo je vlastne jedno, či boulder nejde nastúpiť preto, že je pod ním „jazierko“ ako v lome v Podhradí, alebo preto, že pod ním leží krava ako v sektore Sundergrund.
Try this je príťažlivá platňo-kolmička v sektore Kaserler Alm, ktorá tak trochu klame telom, teda vlastne číslom. Aj sme to s Ľubom už vzdali, aj sme sa o pol hodinu vrátili, lebo srdce vedelo, že lišty-nelišty, toto jednoducho „chcem“.
Pán Chochmes 6C+ a Novotvar 6C+, Kolárka (Limbach), Slovensko
Bezpochyby jeden z najlepších balvanov od Bratislavy po Nové Mesto nad Váhom, ako stvorený pre horúce večery v dobrej spoločnosti.
Trvalo mi dve hodiny, kým som v prvých dvoch krokoch správne založil pätu a „spevnil“ telo, aby som to pri ďalších výjazdoch zase zabudol a objavoval znova. Čistá fantázia.
Už aby tu bola jar, nech si môžem ísť odrieť členok a povykrúcať zápästie aj do zvyšných dvoch traverzov.
Slepá nábojnica 6B+, Plavecké Podhradie, Slovensko
Už dávno sa zdalo, že kameň v lome v Plaveckom Podhradí je „plný“, no s líniami je to ako s ľuďmi – tých dobrých sa všade veľa zmestí.
Slepá nábojnica je variantom Nábojnice, no tam, kde sa v Nábojnici ide už do madla, sa zrazu z veľmi zlej lišty na ľavačku a spoďáka na pravačku robí dlhý krok doprava do čohosi, čo sa nedrží práve najlepšie.
Najmä keď sa medzitým zotmie, padne rosa a vám zmrznú prsty. Keby mi niekto povedal, že sa dá padnúť ešte aj v poslednom kroku, krútil by som hlavou. Ako sa vraví: „Blahoslavení tí, čo sa nešmykli z klzkej topovej hrany, a uverili.“
2.
Či už je „na vine“ olympiáda, Free Solo alebo Magnus Midtbø, lezenie je dnes masový šport. Aj by som si povzdychol, ako to „za starých čias“ bolo lepšie, príbehy pionierov boulderingu ma však nabádajú k pokore. Veď aj tí si kedysi museli „vypočuť svoje“ od skalkárov (a tí zase od alpinistov.) Predsa len, sedieť pol dňa pod dvojmetrovým kameňom muselo byť vtedy podobne čudné, ako dnes skákať po dual texture oblinách. Jednoducho: evolúcia je evolúcia.
Skutočný „challenge“ nastane až vtedy, keď indooristi masovejšie objavia outdoor a prinesú si so sebou zvyky spomedzi štyroch stien. Správy z Magic Woodu či niektorých sektorov vo Fontáči hovoria, že to nemusí dopadnúť najlepšie.
OLIVER VYSLOUŽIL
1.
Pretty Belinda 8A, Silvretta, Rakúsko
Keď neplávate proti prúdu, nebojujete s krokmi, ale necháte sa nimi unášať a užívate si každý jeden pohyb. A zrazu je koniec, stojíte na samom vrchu a máte pocit, že by ste pokojne mohli liezť ďalej a ďalej (lebo na Rybníčku by sa isto dalo). S Belindou to bolo rande narýchlo, no za ten krátky čas zaliala svahy Silvretty láska ako hrom. Vedel som, že si budeme rozumieť, že som sa dostavil so silným malokarpatským základom a dobre pripravený. Sadli sme si.
Bouldre v Capineru, Korzika
S údivom som behal pomedzi vetrom ošľahané poskrúcané žulové sochy. Boli prevažne drsné, no odstáli si to tu v náročných podmienkach milióny rokov, tak sa niet čo čudovať. Nakoniec, svedčí im to práve takto. A že sa na ich tvaroch príroda poriadne vybláznila! Ako moja detská duša, ktorá sa tu na štyri dni naháňajúc radosť predbiehala s vlhkým morským vánkom a nevedela sa rozhodnúť, ktorý boulder jej nateraz patrí najviac.
Soft Skills 7C, Maltatal, Rakúsko
Mám rád lezenie na hrane, ale asi o niečo viac lezenie na hranách. Výborné sú nielen tie vertikálne, hypnotizuje ma hĺbka tých horizontálnych. Estetické a tiahle. Sú ako nepopísaná notová osnova vábiaca na prvé noty. Boulder Soft Skills a jeho melódia vo mne zarezonovali.
2.
Počet dní na skalách sa scvrkol na 123. Je to asi najmenej za posledných 5 rokov. Darmo, možností v okolí ubudlo, ale času tiež. Napriek tomu zostali váhy v optimálnom stave a ja som si bouldering celý rok nesmierne užíval. Do popredia sa dostala kvalita bouldrov a s istotou vravím, že to bol výkonnostne môj najúspešnejší rok. Napriek tomu si do nového roku prenášam aj mnoho nevylezených projektov, ktoré sú pre nepretržité napojenie na bouldering mimoriadne dôležité. Konzistentnosť je základ. Zatiaľ to neviem robiť ináč.
Ďakujeme všetkým, ktorí si našli čas prispieť do našej ankety. Je fascinujúce pozorovať toľko príbehov, spoznať množstvo bouldrov, identifikovať rozdielnosť prístupov a v neposlednom rade to celé pretaviť do zmysluplného celku, ktorý sa odhaľuje v jednej a tej istej absolútnej podstate. Tak nech nás zápal pre bouldering neopúšťa! Viete si predstaviť, že by anketa budúci rok nevyšla?
Zostavili: Oli a Fero
Príspevky prešli redakčnou úpravou.
Prvú časť ste už čítali? Pripomeňte si aj ankety z 2017-2023.