Boulder.sk

Raz vidieť je vraj lepšie ako stokrát počuť, my však popri instagrame a youtube veríme aj v silu príbehov, ktoré dokáže sprostredkovať obyčajné slovo. Lebo nech je rozlíšenie objektívu akokoľvek kvalitné, len ťažko zachytí, čo si naozaj myslíme a cítime.

Nech je svet akokoľvek turbulentný, kamene ostávajú rovnaké. Raz sú vlhké, inokedy zase plné tickmarkov, žula je však stále žulou a kremenec kremencom. Meníme sa len my sami. Niekedy je pre nás bouldering únikom, inokedy útočiskom, a občas aj zdrojom frustrácie. Na konci dňa je však predovšetkým vášňou, ktorá nás učí, kým sme. Od roku 2017 sa československých lezcov a lezkýň pýtame, ako svoju vášeň prežívali v ostatných 365 dňoch. A takýto bol ich rok 2024.

Rok sa zdá byť dlhá doba. Ale aj krátka. Je to relatívne, presne ako obťažnosť bouldra a čas strávený jeho riešením. Dnes sa otáčame nazad, aby sme pohľadom ponad rameno alebo ponorom dovnútra zhodnotili náš bouldrový rok. Nezáleží, či nám pred očami skáču čísla, prípadne si nevieme vybrať z pestrých momentov na skalách. Dôležitý je pocit, ktorý nám po bilancii zostane v rukách a môžeme s ním pracovať ďalej tak, ako potrebujeme.

Staré aj nové tváre, známe aj neznáme bouldre. Hromada zážitkov, eufória v žilách, spoznávanie nových miest, oprášenie lokálov, víťazstvá, zranenia aj prehry. Život bouldristu nie je ľahký. Už siedmykrát nám aktívni bouldroví respondenti z Česka a Slovenska dokazujú, že sa ním ale rozhodne oplatí žiť.

Pred pätnástimi rokmi tvorilo „scénu“ pár nadšených dvadsiatnikov, dnes sa pod bouldrami stretávame naprieč generáciami – pribudlo detí, ale aj ľudí okolo päťdesiatky. Niekto dáva prednosť páperke, iný nedá dopustiť na flanelku. Jeden má sprievodcu v mobile, druhý v hlave. Dakto padá na matrace, ďalší rovno na zem. No všetkých nás spája láska k lezeniu a presvedčenie, že bouldering nie je šport, skôr spôsob, ako nazerať na život a svet okolo nás.