Vraciam sa sem druhýkrát. S inými ľuďmi, v inej ročnej dobe, svet sa medzitým obrátil naruby, ale môžem povedať, že Font ostáva. Tentokrát síce v inom šate, ale zato krajšom, zelenšom, rozkvitnutejšom, voňavejšom, ale aj horúcejšom. Celkom iste zanechal vo mne oveľa hlbšiu stopu ako „tenkrát poprvé“.
Vtedy bol marec. Vracala som sa z lezeckého dirtbag tripu zo Španielska so silami v koncoch. Áno, oblasti boli úžasné, lezenie krásne, ale tie úpony na rukách už potrebovali oddych. A keď mi niekto povedal, že môžem liezť platne bez rúk, tak to poznáte… Ako karpatská lezkyňa som sa v tejto technike úplne nevyžívala. Ale vravela som si, že raz sa vrátim.
Príležitosť prišla tento rok v máji. Pridala som sa k výjazdu Fera, Lenky a Ľuba. Aj keď ako výjazd by som to hádam ani nenazvala. V tomto zoskupení to bola pre mňa veľmi príjemná dovolenka. Bývanie v domčeku na francúzskom vidieku ma očarilo tak isto ako všetci členovia zájazdu. Iba jednu malú chybičku to malo. Počasie. Aj keď ono to aj tak stálo za to.
Z Bratislavy sme odchádzali v jeden upršaný chladný deň. Vo Francúzsku inak nebolo. Prehánky a kosa. A čo bolo zaujímavejšie, o pár dní mala prísť horúca vlna. Teploty vyše 30 stupňov s jasnou oblohou. A tak aj bolo. Keď to teraz sumarizujem, zo siedmich lezeckých dní som liezla päť. Skúsila som podmienku po daždi aj v horúcom dni. A šlo to. Ono to ide vždy. Skoro vždy sa dá nájsť suchý sektor, suchý kameň, alebo práve naopak, zalesnený sektor, kameň uložený v tieni. Ako vraví Tomaso, je to jedno nekonečné ihrisko.
Poďme teraz troška pozrieť jednotlivé lezecké dni. Na úvod sme vybrali sektor Beauvais Nainville, ktorý je vhodný po daždi. Bolo to niečo nádherné. Les, kamene, prvý dotyk s fontáčskym pieskom. Stále mám pred očami, ako sa na mňa usmievali trblietavé čiastočky toho krásneho obliaka. Ó, satane, ďakujem za tento kus prírody, ktorý mi bolo dopriate objaviť.
Rozliezame sa. Zhurta nastupujeme do fontáčskych štyriek, haha, kto ste boli, poznáte. Zabavili sme sa a celkom dobre. Boli pokusy aj vo vyšších číslach, konkrétne v Le Bœuf Carott, ale predsa len nie sme vyškolení vyliezať mantle štyri metre nad zemou. Ono to u niektorých z nás prišlo, len o pár dní neskôr.
Ďalší deň bol asi najpríjemnejší, čo sa týka podmienky. Teplota okolo 20 stupňov, polooblačno. Ideálne na vychádzku francúzskym lesíkom. Vybrali sme sektor 91.1. Pieskové podložie bielej farby, borovice, námestíčka osvetlené slnečnými lúčmi. S Lenkou sme nezaháľali. Kávičku sme mali nabalenú a keksíky tiež. V tomto prostredí si proste chceš iba užívať.
Veľmi sa nám páčili platne, ktoré sme tu objavili. Proste hravé, klzké, odvážne. Tentokrát mi na niektoré z nich sily stačili. A za odmenu som dostala výlez prvej fontáčskej päťky – Vanadium. Čo viac mohlo moje bouldristické srdiečko potešiť. Už len tá zakázaná palacinka. A nebola jedna.
Potom prišlo leto. Teplotne, pocitovo a nakoniec aj tá vôňa lesov bola ako v Chorvátsku. Do sektorov sme sa vyberali v neskorších popoludňajších hodinách. Prvý výber padol na La Ségognole. Musím sa priznať, tento sektor som podľa fotiek zavrhla, ale ostatní ma prehlasovali. A ako dobre! Už pri príchode mi padla sánka pri pohľade na tých oslnivých gigantov. Pýšili sa vysokým vzrastom. Lištami, ktoré ti do ruky padnú, a oblinami, ktoré ti do ruky nepadnú.
Preliezla som si tu jednu z najkrajších línií vôbec, Orange 14, a zvýšila svoj fontáčsky rekord bouldrom Grandeur Nature. Podržala oblinu kruto ženskú, vybehla po lištách kruto ostrých. Všetko ti tu vedia naservírovať, len treba mať oči otvorené. A kamošov po boku.
Po tomto dni nám realita trocha sčesala hrebienok a už sme sa nehrnuli liezť so slnkom nad hlavami. Rocher du Potala bol ťah tohto dňa. Tá omamná vôňa a bezsenné noci 6Béčok. Bolo to správne, nebolo to správne, mám svoj variant, mám flash, mám ešte vôbec kožu? Priateľ Oliver na telefóne a následná radosť. Takéto veci trápili mojich súkmeňovcov. Ja som si „pohoda, klídek, tabáček“ vyliezla najkrajšie 4C v živote, La Rubescente, a išla spať. Táto línia má aj peknú assis verziu, ktorú Ľubo poctil svojím prelezom a odmenil fotkou na Instagrame.
Smutné bolo, že nasledujúci deň bol môj posledný. Kamaráti vybrali sektor Bois Rond, s čím som bola nesmierne spokojná. Vrátili sme sa k ich neprelezeným bouldrom. Niektoré sa podarili a podaktoré mi len s nadšením vizualizovali. Je to niekedy ťažké vracať sa do projektov rokov minulých, keď máš pod nosom plejádu projektov rokov budúcich.
Aj keď bola teplota vysoká, obliny prekvapivo držali. Až do chvíle, kým držať prestali. Tak som sa pomaly rozlúčila, poďakovala a odišla s víziou ďalšieho výjazdu. Tentokrát by som si priala vidieť tento les v šate ohnivom, v jesennom nádychu nostalgických večerov.
