Boulder.sk

Naše sny by vedeli rozprávať. Vidia nás pekne z nadhľadu a spoznávajú naše povahy. Pretože cesta za snom o nás napovie veľa. Či si ho necháme lacno uletieť ako odtrhnutý balón naplnený héliom, alebo sa ho kŕčovito držíme, kým sa nám ho nepodarí vyzliecť z predstáv a naplniť vytúženým zážitkom. Sny sú odrazom našej duše. Predstavujú jej stravu a záleží iba od hladu, akým ich nasledujeme.

Boli časy, keď sme na Bore od jari do jesene trávili aj niekoľko víkendov v rade. Bezstarostne sme sa váľali na bouldermatkách pod svojimi projektmi a čakali na zlatú hodinku, kedy sa sprítomnenie a precítenie šťastných nádychov dočkalo očakávanej eskalácie. Spokojne sme bouldrovali a nikdy sa neuháňali, pretože okamihy vedia byť klzké a je treba si dobre ustrážiť, aby sa spomedzi rúk nevyšmykli. A tak sme ich po víkendoch odchytávali do zákulisných sietí duše, kde si už našli svoje pohodlie a zakúrili v kozube. Vedeli sme, že chlad srdcu nesvedčí.

Po dvojročnej pauze sme sa opäť dostali do Fontáča. Nedávny článok by vedel rozprávať... Tentokrát vám však poviem viac o ceste. Keďže dopraviť sa do Fontainebleau autom nie je úplne nepovšimnuteľné, možno vám príde vhod môj tip, ako si cestu spríjemniť.

Čím viac detí človek má, tým vnímavejšie pristupuje k vstrebávaniu okamihov venovaných len sebe. Nedá sa generalizovať, koľko času budete mať na seba pri dvoch deťoch, pretože všetko závisí od konštelácie, v ktorej ste sa ocitli. Takisto sa nedá povedať, ako to bude vyzerať vo Fontáči, kde bude popri vašej túžbe bouldrovať detí minimálne trikrát toľko... Po návrate som však už múdrejší. Identifikoval som okamih, tak príznačný pre každý deň, tak príznačný pre rodinný bouldering.