Nejaké videá ste asi videli, niečo ste určite počuli, a možno niektorí aj zažili. Ja som sa rozhodla splniť si sen a túto krajinu navštíviť. Alibisticky môžem povedať, že chodím liezť za zážitkami, a nie zbierať čísla. A v tomto prípade mi tento set a setting prišiel ideálny.
Dobre, nezbláznila som sa úplne. Chcela som spoznať aj kultúru, ochutnať miestne špeciality a, priznám sa, vidieť aj nejakú tú lokálnu bouldrovku. U mňa bola v tomto smere voľba jasná. Jediný gym na svete, ktorý som chcela kedy navštíviť, je Next Gen – gym Miho Nonaki, ktorý otvorila pred rokom. Nebola som sklamaná.
Keď sme prišli, zdobila ho svojou prítomnosťou krásavica Miho a neskutočne neskutočný Sean Bailey. Jeden z ďalších snov splnený. Boli to pre mňa jedny z najvzrušujúcejších chvíľ celého výletu. K ďalším najlepším chvíľam patrili dni strávené na japonských skalách. Ostatné bol zaujímavý exotický doplnok. Milujem exotiku!
No ale pekne po poriadku.
Môj tím tvoril Ľubošu, ktorý v Japonsku už bol a rád bouldruje. Tým spĺňal podmienky môjho prísneho výberu. Osvedčil sa ako veľmi trpezlivý, kľudný parťák so zmyslom pre praktickosť a triezve úvahy. Naštudoval všetko okolo logistiky, zohnal matrace a zosúladil s počasím všetky tie šialené presuny medzi jednotlivými časťami ostrova Honšú. Na mne bolo vybrať lezecké oblasti a proste prísť s nápadom, že tam ideme aktívne liezť.
Leteli sme do Osaky, kde sme si dali dobrú kávu a lezecký warm-up. Vybrali sme si bouldrovku Roca neďaleko najživšej osackej štvrti Dotonbori. Štýlovo nám sadla. Páčil sa nám routesetting aj jej majiteľ. Outdoor bouldrista so skromným štýlom: „Leziem iba 8A, ale snažím sa o viac.“ Jeho angličtina nám pomohla pri zháňaní informácií a trochu zmiernila prvotný šok z novej kultúry.
Odtiaľ presun do Kjóta – historického mesta plného chrámov a turistov –, z ktorého sme podnikli prvý výjazd do japonského cragu Kasagi a zistili, že výberovej kávy sa tu vzdať nemusím.
Pár dní nám trvalo, kým sme sa dostali k tomu, kde si požičať matrace, sprievodcu a mádžo. Ako Ľuboš trpko zistil, pri telefonátoch na túto tému s anglicky nehovoriacimi miestnymi vám hodiny strávené v Duolingu veľmi nepomôžu. Emailové potvrdenie našťastie prišlo vskutku v hodine dvanástej a ráno sme mohli vyraziť.
Počasie vyzeralo rozumne, ale ten presun už nie. Dve hodiny vlakom so štyrmi prestupmi ma trocha odrádzali, ale zvedavosť bola priveľká. Matrace sme našli nachystané v pivnici presne podľa inštrukcií. Peniažky za požičanie výbavy sme nechali v obálke a mohli sme ísť vyskúšať, čo nám tento miestny klenot, kde počiatky lezenia siahajú až do 80. rokov, ponúka.
Hrubozrnná žula, na ktorej nohy držali ako prilepené, sa nám páčila už na pohľad. Veľmi opatrne sme probovali, čo to dá, obzerali dopady a výšku kameňa. Vyberali sme poctivo, s okom bezpečnosti na stopkách. Táto oblasť nebola vyšmýkaná a aj grading bol priateľskejší, ako sme čakali. Najúchvatnejšie boli skokové kamene. Také u nás nevídať.
Chceli sme sa vrátiť aj na ďalší deň, ale hlásili dážď a predstava, že tú cestu absolvujeme ešte raz, ma odradila.
Treba ešte podotknúť, že leto lezeniu v Japonsku rozhodne nepraje. Je teplo, vlhko, prichádzajú tajfúny a monzúny. Vegetácia je rozbujnená a v lesných sektoroch to je riadne cítiť. Ale ako vždy sa dali nájsť klenoty aj počas tejto „nesezóny“.
Musím sa priznať, že trocha/dosť mi chýbalo auto. Už som sa nevedela dočkať, kedy sa presunieme do bájnych hôr ešte bájnejšieho Mt. Mizugaki a bude nás tam čakať malé zlaté autíčko plné crashpadov. Časom som zistila, že pre mňa bájny Mt. Mizugaki bežný Japonec ani nepozná. Ale to ani japonské Alpy. Najlepšia časť výletu pred nami.
Ubytovaní sme boli trocha ďalej, v hoteli v lyžiarskom stredisku Koumi. Atmosféra Twin Peaksu sa tam dala len tak krájať. V blízkosti onsen (tradičné japonské kúpele), do ktorého sa mi raz dokonca podarilo dostať, ale druhýkrát už nie. V tomto sú Japonci stále skostnatení. S tetovaním tam proste nelez. Ale dajú sa už nájsť aj onseny, ktoré sú „tattoo allowed“, treba len pogoogliť. Ja som na takéto hrátky už čas nemala.
Prvú noc v Twin Peaks hoteli sme prežili a mohli vyraziť liezť. Myslím to v dobrom. Po ceste povinná zastávka v Seven Eleven nakúpiť vždy čerstvé onigiri a ďalšie snacky a odtiaľ už smer Roof Rock v dedinke Kawakami. Tam sa dajú požičať bouldrice, dokúpiť maglajs, nakúpiť sprievodcov a všetko potrebné, čo treba. Akurát dobrú kávu nemajú. Pošlú vás do neďalekého Seven Eleven, že výbornú majú tam. No nie pre mňa. Tak zlatý týpek Japonec mi pozisťoval od známych, kde v širšom okolí sa oplatí zájsť na kávičku. A výborne zistil.
Žiadna síce nebola cestou, ale tá mierna zachádzka do Hokuto proste stála za to. Rozumej, tuná si v horách, pod ktorými vládne poľnohospodárska krajina. Pestujú tu veľa kapusty a šalátov. Od rána sa to tu hemžilo roľníkmi.
Z Roof Rocku je to už iba kúsok do dvoch asi najznámejších japonských lezeckých oblastí: Ogawayama a Mizugaki.
Prv sme navštívili Ogawayamu. Majú tam aj štýlovú horskú chatu a kemp, ale dopracovať sa k rezervácii sa nám nepodarilo. A to sme posielali emaily aj v Japončine. Bol pracovný deň, ľuďmi sa to tam zrovna nehmýrilo, a už vôbec nie bouldristami. Ani sektor sme vzhľadom na upršanú ročnú dobu nevybrali úplne radostný. Ako krásny bol, o to pokoj, len posadený v lese. Volal sa príznačne In the Forest.
Sektoru dominovali omachované highbally a vlhké platne. Akože nie moc, ale liezť na to v týchto podmienkach, keď noha strelí tak ľahko, ako je pre našinca ľahké zájsť do protismeru na japonských cestách, proste nechceš.
Po podrobnom preskúmaní sme si našli niečo malé na rozlez, no moc pekné – vzhľadom na okolostojace balvany – to nebolo. Padlo aj 6A+, čo teda nato, že sme v bájne ťažkej Ogawayame, potešilo. Ako sme sa presvedčili už viackrát, treba tie kamene poriadne preskúmať a môžeš nájsť niečo, čo je ako doma a potom to už ide ľahko.
Poučení z tohto dňa sme v Mizugaki vyberali sektor už podľa slnka. Hľadali sme niečo na mýtinke na kraji lesíka. A po miernych problémoch s pešou navigáciou (nič, čo by nás pripravilo na neskoršie blúdenie na tokijskej stanici Šindžuku), sme to aj našli. Kamene na sviežozelenej lúke porastenej borovicami v sektore Yon no Tani. Slniečko presvitalo medzi ich korunami a doprialo tomuto dňu pozitívny vibe.
Ale bola to predsa len morda. Táto žula je super, len sa na ňu nejako ťažko lezie. To bolo pokusoooooooov, ani sa to nedá spočítať. Moje lezenie bolo o pevných nervoch, kľude a odhodlaní.
Bol tam taký kameň zvaný Kinoko. Trocha vyšší ako ja, dlhý a oblý. Kde tu lišta. Na ňom tri ľahké cesty. To bolo nadávania, ručania a zalamovania rúk. Aspoň boli miestne medvede nadobro odplašené. Žije ich tam ináč veľa. Viac ako u nás. Sú síce menšie, ale o to agresívnejšie. Medvede čierne sa volajú. Nestretli sme.
Po odplašení medveďov prišla radosť z postupných prelezov a presunuli sme sa na iný kameň – Garigari. Po predošlom trápení sa v štvorkách veru padlo dobre nájsť aj nejakú leziteľnú šestku. A odvážili sme sa aj ďalej do lesa. Úžasné línie sa tam ukázali, len tak vysoké… Toto sa musí Japoncom nechať. Poriadny boulder je vysoký a technicky náročný. Sú naozaj šikovní, keď toto je ich domáca pôda.
Tretí deň som už cítila trocha aj únavu, hlásili búrky, ale nedalo sa sedieť v Twin Peaks hoteli. Chceli sme opäť zavítať do Mizugaki a vidieť ďalšie sektory. No kombinácia sledovania radaru, únavy a v Ľubošovom prípade natiahnutého čohosi v okolí bedra, nám úplne k výkonom nepomohla.
Deň sa niesol skôr v znamení „po stopách Tomoa Narasakiho“. Objavili sme lúčku, kde si Tomoa robil palacinky, a bouldre, na ktorých liezol. Aj ja som na jednom takom liezla, ale naše cesty mali spoločný iba jeden chyt. Inak nebola šanca. Je to majster akrobat.
Ale bol to pekný deň. Vyliezli sme možno tri bouldre, nezmokli sme, pokochali sme sa miestnou flórou a spokojne sme zamierili do spomínaného Hokuto na kávičku.
Ostrov Honšú je zelený, svieži, prevládajú zmiešané lesy spestrené subtropickými drevinami a kvetinami, ktoré nepoznáme. V horách tečú bystré, svieže potoky podobné tým v Tatrách. Aj teplota bola fajn. Zatiaľ čo vo veľkých mestách boli tridsiatky, tuná hore bývalo do dvadsať stupňov.
Prišiel rozlúčkový deň a na ten sme si vybrali opäť Ogawayamu, tentoraz sektor Hachimansawa Vicinity. Bola sobota, hlásili krásne počasie a to bolo vidno aj na návštevnosti. V Ogawayame sa lezie vo veľkom aj s lanom. Kemp bol posiaty stanmi a mali sme troška problém nájsť vhodný a zároveň voľný boulder. Podarilo sa, ale zistili sme, že vôbec nie je taký ľahký, ako som si myslela. Sprvu sa nám podarilo rozliezť na slabe a potom hodnú chvíľu nič. Kúsok nad nami sme ale našli taký menší previštek, kde bol síce vylomený nástupový chyt, ale liezť sa konečne dalo. Trocha som si pretvorila líniu a potrápila celé telo.
O kúsok ďalej Ľubošu objavil ďalší kameň karpatského štýlu, či už vzrastom alebo typom chytov, ktoré pripomínali kremenec, a vyliezol na rozlúčku peknú líniu King Chock Right. Čas sa nám krátil, ďalšie miesta čakali na objavenie, tak sme sa pobalili, poslednýkrát pokochali a snažili sa ešte načerpať čo najviac miestnej atmosféry. Zavítali sme opäť do Roof Rocku vrátiť matky a rozlúčiť sa s malou dušičkou, dúfajúc, že sa sem ešte vrátime.
Viac boulderingu nám v Japonsku nevyšlo. V pláne bolo ešte Mitake pri Tokiu, ale to sa nám už miestni bohovia – možno myši, možno balvany alebo iné šintoistické zvery – rozhodli nedopriať a spustil sa viacdňový dážď. Na záver môžem len skonštatovať, že tento výlet celkom iste stál zato.
Arigatō gozaimasu.
Komentáre