Medzi nominovanými súťažiacimi sa zo začiatku dala vycítiť mierna skepsa. Predsa len, ten, kto sa vytrápil v 5C z prvého kola, mal odôvodnené pochybnosti o reálnosti tohto cieľa. Napriek tomu prvý výjazd čítal päť ľudí. Ak vezmeme do úvahy relatívne dlhý prístup, ide o viac než slušné číslo. Motiváciou bolo okrem ceny pre víťaza (voňavé magnézium Tokyo powder EFFECT) samotné miesto pod Geldekom, ktoré naozaj stojí za to.
Zážitok nám umocňuje stádo statných diviakov, ktoré znenazdania prebehne popri okraji lesa kúsok pod nami. Žeby predzvesť nadchádzajúceho prelezového vlaku? Nakoniec nie – k reálnemu skúšaniu súťažného kúska sa dostávam iba ja. Jeden totiž našiel dostatočnú zábavu v iných bouldroch, druhý by v prísnych bočákoch Elýzia riskoval obnovenie zranení zápästí. A z dvoch lezcov sa nakoniec vykľuli iba turisti.
Čo na Oliho videu vyzerá ako lezecká poézia, sa, samozrejme, ukáže ako silovo-technická výzva. Za výdatnej asistencie Fera pomerne skoro identifikujem tri kľúčové momenty, ktoré treba zvládnuť, aby som mohol myslieť na prelez: pretľapkanie hrany s prečahom do ostrého chytu, precízne umiestnenie pravej nohy v stienke a následné založenie ďalekej ľavej špičky. Zvyšok je síce pomerne vzdušný, ak sa však dostanete až sem, môže vás zastaviť už len hlava.
Boulder sa mi podarí skrokovať, prelezové pokusy však stroskotávajú ešte ďaleko od cieľa. Sila v prstoch odišla, bude treba prísť znova.
Na ďalší výjazd vyrážame vo dvojici až po viac ako mesiaci. Slabý rozlez spôsobí, že všetky pohyby sa zdajú akési ťažšie ako naposledy. K ostrým pokusom sa dostávam možno až po dvoch hodinách, keď už majú prsty to najlepšie dávno za sebou. Keď to začína vyzerať sľubne, zase raz ma zradí koža. V jednom pohybe sa porúča celý mozoľ z pravého prostredníka. Koniec, pomyslím si – s týmto sa boulder na limite liezť nedá, zase odídem naprázdno!
Našťastie je tu Petra, ktorá moju vzdávavú náladu veselo ignoruje a posiela ma do ďalšieho pokusu, akoby sa nechumelilo. Zatejpujem prst a ide sa na to. Tentoraz všetko sadne a ocitám sa za cruxom. Ďalej treba liezť staticky, v kontrolovaných pozíciách, byť pánom prelezu. Aspoň tak radil Oli vo svojom článku. V posledných pohyboch v stienke sa tak rozhodne necítim, v mojom prípade sa skôr núka termín naverímboha. „Ešte jeden pam!“ kričí odniekiaľ zdola Petra a ja našťastie triafam výlezové madlo. Stadiaľto by sa už dobre nepadalo.
Elýzium odporúčam každému, kto má rád odvážny technický bouldering v krásnom prostredí. A špeciálne, ak hľadáte niečo ľahšie ako Vlkov nebies 5C.
Komentáre