Mám rád diskusie o klase – myslím si, že k boulderingu patria rovnako ako sťažovanie sa na podmienku či hľadanie kefky v lístí. A o človeku všeličo prezradia. Napríklad, či dokáže prijať „hru“, ktorú s nami občas hrajú kamene. A niekedy zase tvorcovia sprievodcov.
Na Krkavcovi som bol prvý raz v máji 2019. Myslel som si, že mi bude stačiť jedna návšteva, no karpatský bouldering občas píše celkom iné príbehy.
Všetko vtedy išlo na pár pokusov, o čosi viac ma zdržal len Duchovný učiteľ 6A s unikátnym prvým krokom, pri ktorom človek pri nástupovom spoďáku len-len že nešúcha hánky o zem.
No a potom som sa pustil do Vlkov nebies.
Vlastne to malo rýchly spád. Posadil som sa pod boulder a takmer okamžite som usúdil, že nástupová lišta sa pri danej ponuke nôh jednoducho nedá podržať. Hotovo. Už len zabudnúť.
Vlci sa však počas ďalších rokov stali obľúbenou témou rozhovorov. Jednoducho nemohli chýbať v žiadnej debate o zásadných rozdieloch medzi indoor a outdoor obtiažnosťou či o zapeklitých fontáčskych platničkách, kde sa aj búchači často dopočítajú len do päť.
Keď mi však Oli – tuším niekedy pred dvomi rokmi – poslal video s betou, môj dovtedy čisto „akademický“ záujem znovu ožil. Samozrejme som vedel, že na obrazovke vyzerá všetko ľahšie, no to by v tom bol čert, keby som sa za tú špičku nevedel pritiahnuť aj ja.
V marci 2024 som tak pod Vlkmi nebies strávil zo dve hodiny a v najlepšom možnom pokuse som možno aj na 10-15 centimetrov opustil zem. Celkom prelom, no stále málo.
Video-dokumentácia vtedy namotala aj Ľuba, no napriek železným prstom nepochodil ani on. Spätne na to spomínal nejako takto:„Nahlodaný klasickými otázkami ako ‚Kam mi mizne koža?‘ alebo ‚Prečo je toto 7A označené ako päťka?‘ som sa po pár zúfalých pokusoch presunul na susednú Kolárku.“
Myslím, že Vlci by ešte dlho ostali milou kuriozitou, ale koncom tohto leta sa nám s Ľubom pomerne rýchlo podarilo vyliezť inú „zakliatu“ klasiku s kultovým potenciálom – S láskou Dexovi 5B na Peprovci.
No a povzbudení nečakaným úspechom sme sa začali hecovať aj na Vlkov nebies. Hecovali by sme sa snáď až dodnes, keby všetko nezmenila jedna správa…
Jasné, Speed od Tokya je motivácia ako hrom, no čo je to oproti nehynúcej sláve, keď si ešte vnuci našich vnukov budú rozprávať legendu o Vlkoch nebies.
Ako prví – hneď na druhý deň – skúsili šťastie Uhlyk s Peťou. Keď však Milan k správe „Najdalej ako som sa dostal“ priložil fotku, na ktorej neomylne sedí na zemi, bolo jasné, že šanca ešte žije.
Deň D nastal jednu septembrovú sobotu. Bolo oveľa teplejšie, ako by sa patrilo, tušili sme však, že kľúč nie je v malej nástupovej lište, ale v core a v pravej špičke, čiže na podmienku toho zvalíme len málo.
Prvú polhodinu sme sa s Ľubom striedali po pár planých pokusoch. Kým on sa snažil hranu chytiť tesne nad špičkou, cez ktorú sa dvíhal, ja som smeroval ešte o čosi vyššie. V skutočnosti sme sa však ledva odlepili od zeme.
Vidina prvého ženského prelezu hnala dopredu aj Lenku, ktorá sa v tom hýbala viac ako solídne.
Vlci nebies sú zapeklitý hlavolam. Aby ste sa dokázali pritiahnuť na pravej špičke, musíte mať nohu úplne vystretú. Akonáhle sa však začnete dvíhať a načahovať rukou po hrane, noha sa vám prirodzene trochu pokrčí a „idete dole“.
Aké je riešenie? Dvihnúť sa trochu vyššie, začať sa predkláňať vrchnou časťou tela a ľavú nohu, ktorá sa dovtedy zdala byť podružná, vystierať tak, aby sa udržalo „napätie“ v pravej nohe.
Keď to telo konečne pochopilo, chcelo to už len dva-tri pokusy a bol som „hore“. Či som cítil radosť, už ani neviem, väčšinou ju prežívam dosť nenápadne. Niekedy až tak, že si ju nevšimnem ani ja sám.
Myslím však, že som bol na seba výnimočne hrdý. Hrdý, že som sa nenechal odradiť okolnosťami, že som nehľadal krásu v „čísle“, ale v prežívaní, no najmä že som prijal „hru“, ktorú s nami občas hrajú kamene. A niekedy zase…