Boulder.sk

Bolo by náročné neodštartovať seriál jedným z najlepších bouldrov, aké som kedy liezol. Obzvlášť, keď ho mám ešte v čerstvej pamäti. Previsnuté medvedice a rôzne nahnuté paneláky ma vždy veľmi bavilo liezť, a že ich v lesoch okolo Fontáča nie je vôbec málo. Väčšinou vizuálne dominujú svojmu okoliu, strhávajú na seba pozornosť a okamžite lákajú na nejedno silné objatie. Spoľahlivo preveria silu vášho telesného stisku, ale čím sú previsnutejšie, tým viac sa lezenie stáva dokonalou 3D hrou.

Odkedy sme pretrhli niť našich kolektívnych fontáčskych návštev ubehlo osem rokov. Staré známe tváre v rôznych obmenách, ale s pevným jadrom. Sedeli sme vtedy pri pive a pizzoške neďaleko nášho ubytka v Arbonne, a popri bilancovaní lezeckého týždňa sme niektorí už ticho tušili, že sa tu v obdobnej zostave tak skoro nestretneme. Život sa však nezvykne príliš zdržiavať, deti podrástli a ozveny francúzskych príbehov znovu začali naberať na intenzite. Až tak, že sme sňali prach z peknej tradície a s polročným predstihom začali vybavovať priepustky.

Do Fontáča jazdím 18 rokov, ale nikdy som tam nebol v lete. Vždy dominovala jeseň a posledné roky sa naše návštevy už viac sústredili na jar. Keď má človek na výber, preferuje skôr chladnejšie teploty. Ak sa mu však možnosti zúžia, začína sa na veci pozerať celkom inou optikou. Mať doma školáka je totiž úplne nová životná kapitola. Tento rok sme ale plánovanie nepodcenili a po minuloročnom výpadku Fontáč nevynechali. Pretože život bez Fontu je pre bouldristu ako dynamo bez odrazu.

Bouldering je o hľadaní krásy. Je o nekonečnom pátraní po tých najkrajších balvanoch, dychberúcich líniách a perfektných krokových sekvenciách. Definuje ho hľadanie krásnych okamihov, chvíľ a vytváranie nezabudnuteľných zážitkov. A každý ten impozantný boulder je vraj ako hudobná skladba. Má svoj vlastný rytmus, tempo a harmóniu. Keď ho lezieme, cítime, ako sa náš pohyb s ním spája. Stávame sa súčasťou niečoho väčšieho, pre nás večného.

Je šiesteho júna a ja začínam písať. Presne mesiac odkedy sme dorazili do Fontáča a niečo cez dva týždne od návratu domov. Niekoľko malokarpatských bouldrov som už stihol premiesiť v dlaniach, no fragmenty sklovitej kože pedantne zbrúsenej z jemného pieskovca ma stále nútia pred pokusom navlhčiť si prsty. Dokonca som sa v projekte už šmykol aj tam, kde sa mi to pred odchodom nikdy nestalo.