Prvé organizačné stretnutie prebehlo v máji. Rozvibrovalo nadšenie v žilách a zaplo nepretržitú slučku vizualizácii fontáčskych bouldrov. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa už môžeme začať opatrne tešiť. Veru, opatrne, lebo rodinný život sa s plánovaním niekedy moc nemusia.
Druhý októbrový piatok vychádzame proti noci, vyšlo to. Cítime sa nezastaviteľní a o ôsmej ráno už s Ďurim usedáme ku kávičke v Barbizone. Známa ulička umelcov sa len pomaly prebúdza, zatiaľ čo nás už poriadne svrbia prsty. Kým dorazí zvyšok posádky, ideme sa prejsť do jedného z neďalekých Apremontov, aby sme nasali atmosféru tichého jesenného lesa. Z Ďuriho sa vykľuje nadšený hubár a rýchlosťou svetla plní šiltovku čerstvými suchohríbmi. Postupom času už musí túto pasiu mierne krotiť, nakoľko sa ukázalo, že Sašku nebude baviť každý večer krájať hríby na sušenie.
Zložíme veci na ubytku a sobotu sa rozhodneme stráviť v sektore Franchard Sablons, čoby domov fajn aktivačného okruhu a niekoľkých pekných ľahších sedmičiek. Ja som si tu nechal jeden nedolezený boulder z letnej návštevy, kedy sa so mnou obliny v horúcich podmienkach príliš nekamošili.
Náš turnus bol k nám veľmi milostivý a naservíroval perfektné slnečné počasie. Mali sme šťastie, lebo už ďalší deň po našom odchode začala daždivá etapa. Vďaka suchým skalám bol výber sektorov o niečo jednoduchší. Mali sme k dispozícii kompletnú paletu, z ktorej sme si večer pri víne vyberali farby na druhý deň.
Sablons opäť nesklamal. Bouldering po precestovanej noci nie je zadarmo. Pár hodín sme ale vydržali, rýchlo som si preliezol letný rest, chlapci dali sondičky do niektorých sedemáčiek, no najväčšou výzvou sa nakoniec ukázala červená devätnástka. Pre Maroša, ktorý bol vo Fontáči prvýkrát, bol tento záverečný boulder dňa výstižným príkladom, o čo tu tento týždeň pôjde.
Prvý večer sa nečakane zdramatizoval. Klinec opantaný nehynúcou slávou francúzskych zemiakov a nekonečných benefitov z toho plynúcich, ich už dávno na základe pozitívnych skúseností menoval za výraznú ikonu fontáčskeho pobytu. Nebolo tomu ináč ani teraz a pustil sa do celovečernej prípravy svojich sýtych obedov (a večerí). Musel k tomu byť sám čert prizvaný, lebo chudáka znaveného našiel Bugi ráno spiaceho na sedačke. Francúzske zemiaky nadobudli pekelné atribúty a dalo zabrať ich dostať z pekáča. Do konca pobytu sa nám už nepodarilo vyvetrať.
Nedeľu sme strávili v sektore Apremont Ouest. Zostali sme verní blízkemu okoliu nášho ubytovania. Chalani celkom počúvali na pojem „ľahké sedemáčko“, takže som vedel, ako ich dostať do sektoru, kam by som sa chcel pozrieť. Síce som tu už kedysi dávno bol, no ani zďaleka nestihol pobehať všetky zákutia. Saotoubi assis šiel pomerne rýchlo, ale mojím snom naďalej ostáva Saotouba. Nateraz som do nej kvôli malým chytom z taktických dôvodov nenastúpil.
Cítim však únavu z posledných dvoch nocí, a tak mi nakoniec unikajú aj ľahšie bouldre, ktoré atakujem ako zmyslov zbavený. Dobrá príručka, ako to nerobiť hneď na úvod výjazdu. 8 lezeckých dní je málo, kože zvykne byť spravidla ešte menej a túžby liezť možno až prebytok. Šachová partia je rozohraná.
Druhý večer si Klinec všetko ustráži a hneď ráno si hrdo napĺňa svoju obedovú misku poriadnou porciou francuzákov. Už môže spokojne odfukovať…
Prišlo aj na nové objavy. Vyberáme sektor, kde sme ešte neboli, lebo treba predsa nasýtiť aj dobrodružného ducha. Rocher Cassepot nás víta skromnejšou ponukou koncentrovaných námestí. Dá sa tu ale nájsť niekoľko známych klasík, ktoré sa pomerne často mihajú vo videách: Double Axel, Synapses, Bleau Sacré, Déforestation. Veru, kvôli niektorým sa sem isto ešte vrátim. Nateraz nám postačili aj tie ľahšie sedmičky. Ku koncu dňa sme objavili južnú časť sektora ukrytú v hustom papradí. Kde-tu na nás vyskočil parádny balvan s bouldrom, ktorý sa len poťažmo dal obísť bez obouldrovania. O zábavu bolo postarané až do tmy.
Tretí deň lezenia už znamenal pre Džokove nohy stopku. Nech vás preto neprekvapia ponožky v lezečkách, to len hľadal spôsoby, ako uľaviť boľavým prstom nezvyknutým na onen diskomfort. Potom sme ho dlhšie nevideli. Vrátil sa po dvoch dňoch. Na nohách mal krásne nové lezečky, s ktorými by zvládol odohrať aj futbalový zápas. Trochu doladil ponožky a zvyšok výjazdu už s nami spokojne liezol.
Utorok som kolektív presvedčil k návšteve populárneho sektoru Canche aux Merciers. Chcel som mu ukázať zopár vďačných ľahších áčok. Ukázalo sa, že niektoré tie sedemáčka boli aspoň vďačné.
Ja som mal v pláne pomedzi zábavu odbehnúť do susedného Rocher du Télégraphe. Pridal sa ku mne aj Mareček a čochvíľa sme rozkladali matrace pod krásnou hranou Coup d’Épaule. Marek si dal ľahšiu verziu zo stoja a ja som si užil aj direkt verziu zo sedu. Takéto skvosty môžem. Nejaký čas sme sa v sektore ešte zdržali a po bouldri Cross-Fit sa presunuli naspäť za chalanmi.
Z letnej návštevy som si spomenul na jedno zákerné 6A. Netrvalo dlho a súťaž o to, kto boulder prelezie prvý, bola na svete. Maroš sa poriadne hecol a za výhru nakúpil kvantá pražených kešu orieškov.
V stredu si väčšina posádky naordinovala rest day. Nápad, poňať to dnes tak viac zľahka, nebol zlý. Vyberám si teda malý tichý sektor Bois du Rocher, v ktorom som z fotiek a videí už dávno obdivoval boulder Katioushka. Mareček ma v tom nenechal samého ani dnes a po vzore včerajška si tiež ordinuje odpočinkový deň, ale ako napotvoru si znovu zbalil aj lezečky.
Moje predstavy sa dokonale naplnili. Uprostred pôvabného lesa leží poriadna prova. Je to tu dokonalo čarovné. Obrovské hríby, paprade, historické nápisy v previsoch a les, čo plynie krásou do diaľav. Dlho neváhame a pustíme sa do ľavej hrany. Na rozlez nič moc, ale po aktivácii to už ide.
Katioushka je skvelá, jasná a dobre čitateľná línia. Prelez sa mi darí a presunieme sa ďalej do hlbín lesa, kde na nás opäť čaká vďačný balvan so 4 sedmičkovými líniami. Marek podčiarkuje svoj oddychový deň prelezom ďalšieho sedemáčka a ja si pridám ešte aj Béčkovú verziu.
Čaro Fontáča je v jeho sile zacieliť na vás prostredníctvom jedného bouldra, jedného osamoteného balvanu. No s rovnakou intenzitou aj cez nekonečné formácie akýchkoľvek tvarov či koncentrované námestia populárnych sektorov. Ibaže v tom tichu si to viete lepšie vychutnať.
Po kľudnom boulderingu nastúpil hlučný štvrtok. V sektore 95.2 to poriadne žilo. Nemci snáď museli mať nejaké prázdniny. Priznám sa, opäť som mal zajačie úmysly. Najprv som však chlapcom ukázal sľúbené bouldre.
Padli aj nejaké prelezy. Slušný comeback si v žiarivých lezečkách zapísal aj Džoko. Toho sa mi podarilo prehovoriť na malú prechádzku k bouldru Le Sacre du Printemps, ktorý dominuje malému sektoríku Chateauveau na opačnej strane od spoločného parkoviska. Prechádzka to bola pôsobivá, ale boulder ešte omnoho viac. Veril som, že sa štýlovo skamarátime a prelez bude nesmierne pôžitkársky. Všetko sa splnilo do bodky. Ďuri hodil pár sľubných pokusov, no pokročilý čas zavelil na stretnutie s kolektívom pri poslednej prove dňa Vis-a-Vis.
Výber sektora na posledný riadny lezecký deň sme ponechali na výsledok tajného hlasovania. Najviac lístkov nieslo nápis Désert. Tešil som sa, lebo jeden z nich bol aj môj.
Apremont Désert som si obľúbil počas našej letnej návštevy. Vedel som, že mi tu zostalo ešte veľa bouldrov, ktoré som nestihol, a že mám na čo nalákať aj ostatných. Začalo sa zhurta. Bolo badať všeobecné rozlezenie v súboji s prelezenými prstami (a nohami), no napriek tomu víťazila šikovnosť. Maroš si dokonca preliezol svoje prvé 7A. Kubo rozdával pokusy, kde to šlo aj nešlo, a nepochybne by s prehľadom zvíťazil v nevyhlásenej súťaži o najväčší počet pokusov. Dnes to bola veru jazda. Odchádzame až v čase, kedy parkovisko pred Cuvierom prestáva byť bezpečným miestom.
Slnečná sobota je znamením preplnených sektorov. Aj preto navrhujem posledné lezecké hodiny stráviť v malom a menej známom sektore Rocher de la Cathédrale. Bouldristov tu naozaj nie je veľa, celkom slušne to ale kompenzujú turisti. Čo už, keď matrace rozkladáme priamo na populárnom turistickom chodníku. Pekné bouldre si však treba preliezť, a že Coup de Torchon assis takým je.
Oblezieme kameň, komu ako dá, a cestou naspäť neodoláme fešnému solitéru s fajnou šestkou. Už nám nevadia ani ostré chyty. Prvý deň by bolo všetko inak, ale pri posledných dotykoch je rezignácia prstov dôkazom ich nasýtenia. Aj keď…
Zbehlo to ako voda, ako Klincovi prvá noc na sedačke. Fontáč k nám bol milostivý a po rokoch sa ruka v ruke s počasím postaral o výborné podmienky pre oživenie našich tradičných výjazdov. O ostatné sme sa už postarali my. Presne ako za starých čias.
Oli
PS: Pôvodne som plánoval článok vyskladať z príspevkov jednotlivých účastníkov (ako tomu bolo v minulosti), ale, žiaľ, dodali mi ho iba dvaja. Nabudúce budem musieť vypísať nejakú odmenu, ja to ešte premyslím…
Saška
Keď som sa na jar pýtala Klinca, či neplánuje ísť do Fontáča, ani som nedúfala, že v októbri už budem sedieť v aute plnom kamarátov, psov a bouldermatiek. Je tomu už nejaký ten rok (alebo aj 10), čo som naposledy šla po pieskovej cestičke k šedým obliakom a aj keď spomienky boli stále živé, nepripravili ma na ten pocit, keď tam naozaj stojíte a dýchate fontáčsky vzduch (ideálne ďaleko od Klinca a Kuba). Fontáč má v mojom srdci špeciálne miesto a to nie len kvôli neuveriteľnému množstvu nádherných bouldrov všetkých obťažností, v ktorých sa vie vyblázniť naozaj každý (ach, tie krásne, krásne platničky!), ale najmä kvôli tej magickej atmosfére, ktorá sa dá nájsť medzi papradím a machom v každom sektore. Ak sa to spojí ešte aj so skvelou spoločnosťou, tak naozaj niet krajšieho miesta.
Môj zážitok z tohto týždňa nebol ani tak o lezeckých výkonoch, keďže som musela šetriť prst (aj keď radosť z bieleho alebo oranžového prelezu bola vždy nesmierna), ako o tom trošku sa utíšiť a dopriať si potrebnú psychohygienu. Keď stojíte pred kameňom a v mysli sa vám podarí rozlúštiť logickú hádanku, pripomína to ten pocit očakávania, nedočkavosti a radosti v jednom, keď ste ako dieťa rozbaľovali darček. Tento pocit by som veru márne hľadala v nejakom rezorte na Maldivách.
Bol to týždeň plný smiechu, zábavy, radosti, parádnych výkonov a epických prelezov. Nadšenie z lezenia je väčšie ako kedykoľvek predtým a mentálne baterky dobité na 110%. Vďaka za zážitky, snáď čoskoro zase.
Klinec
Čas strávený vo Fontáči je jeden z najkvalitnejších, aký si viem predstaviť. Nejde iba o samotné bouldre a scenériu, pri ktorých som si miestami nebol istý, či je to skutočné alebo AI. Ale hlavne o ľudí, s ktorými tam spoločne drtím bouldre, splašene pobehujem po Carrefoure alebo len tak sedím za stolom. Už je to 18 rokov, čo som bol prvýkrát vo Fontáči a musím zaklopať na drevo, že kamaráti ani moje prdy sa za ten čas vôbec nezmenili — iba dozreli ako vínko. Z tohto mi vyplýva hneď niekoľko záverov, ale to už nechám na čitateľoch.
Komentáre