Boulder.sk

Do Fontáča jazdím 18 rokov, ale nikdy som tam nebol v lete. Vždy dominovala jeseň a posledné roky sa naše návštevy už viac sústredili na jar. Keď má človek na výber, preferuje skôr chladnejšie teploty. Ak sa mu však možnosti zúžia, začína sa na veci pozerať celkom inou optikou. Mať doma školáka je totiž úplne nová životná kapitola. Tento rok sme ale plánovanie nepodcenili a po minuloročnom výpadku Fontáč nevynechali. Pretože život bez Fontu je pre bouldristu ako dynamo bez odrazu.

Bouldering je o hľadaní krásy. Je o nekonečnom pátraní po tých najkrajších balvanoch, dychberúcich líniách a perfektných krokových sekvenciách. Definuje ho hľadanie krásnych okamihov, chvíľ a vytváranie nezabudnuteľných zážitkov. A každý ten impozantný boulder je vraj ako hudobná skladba. Má svoj vlastný rytmus, tempo a harmóniu. Keď ho lezieme, cítime, ako sa náš pohyb s ním spája. Stávame sa súčasťou niečoho väčšieho, pre nás večného.

Je šiesteho júna a ja začínam písať. Presne mesiac odkedy sme dorazili do Fontáča a niečo cez dva týždne od návratu domov. Niekoľko malokarpatských bouldrov som už stihol premiesiť v dlaniach, no fragmenty sklovitej kože pedantne zbrúsenej z jemného pieskovca ma stále nútia pred pokusom navlhčiť si prsty. Dokonca som sa v projekte už šmykol aj tam, kde sa mi to pred odchodom nikdy nestalo.

Čím viac detí človek má, tým vnímavejšie pristupuje k vstrebávaniu okamihov venovaných len sebe. Nedá sa generalizovať, koľko času budete mať na seba pri dvoch deťoch, pretože všetko závisí od konštelácie, v ktorej ste sa ocitli. Takisto sa nedá povedať, ako to bude vyzerať vo Fontáči, kde bude popri vašej túžbe bouldrovať detí minimálne trikrát toľko... Po návrate som však už múdrejší. Identifikoval som okamih, tak príznačný pre každý deň, tak príznačný pre rodinný bouldering.