Školské prázdniny definovali všetko. Veď už bolo načase skúsiť, ako sa po čarokrásnych pieskovcoch lezie v lete. Keďže nám vo švajčiarskom Murgu z kapacitných dôvodov neumožnili predĺžiť si pobyt v kempe, vyrazili sme do Francúzska o niečo skôr, ako sme plánovali.
4 noci v Avone, plynule nadväzujúcom na mesto Fontainebleau, sa niesli v duchu blízkych sektorov. Úvod nášho fontáčskeho dobrodružsta dýchal pomerne vysokými teplotami, ale keďže v tomto zmysle nie som vôbec rozmaznaný, užíval som si bouldering ako za starých čias. Klíma si predsa sama veľmi dobre ustráži výkonnostné výstrelky. Ani ma nenapadlo skúšať ťažké bouldre. Koža je v teple mäkká a s dvoma týždňami pred nami som na tvrdé pokusovanie ani nepomyslel.
Roche d’Hercule sa akosi nikdy nevošiel do plánov, až teraz. Tento malý sektor sa vyznačuje tým, že je okrem dominantného dierovaného mega balvanu pri parkovisku dostupný ako jeden z mála aj pešo z vlakovej stanice. Neviem, či to bolo našou dlhšou absenciou, ale lezenie si nás tu získalo. Mierne roztrúsený sektorík na malom kopci ukrýval viacero skvostov. Známy je hlavne strechovým previsom po dierkach a spomínaným brontosaurom hneď na parkovisku. Na prvý deň ideál.
Ďalší deň sa vraciame na rovnaké parkovisko, aby sme sa z neho vydali na opačnú stranu. Mont Ussy. Vďačná oblasť s príjemným modrým okruhom (36 bouldrov), ktorý sme s Aďou za podpory detí na vysielačkách celý prešli. Farebné okruhy sú obrovským benefitom boulderingu vo Fontainebleau. Kto ich už zažil, nemôže so mnou nesúhlasiť. A kto ešte nie, vedzte, že kvantita môže mať aj mimoriadne kvalitný charakter.
Rocher Saint-Germain Est bol pre nás ďalšou novinkou. Keďže mi ho odporúčal už aj Peťo, ktorý doň chodieval pešo priamo z hipodrómu (voľný kemping), a nahrávala mu aj koncentrácia okruhových bouldrov, vydali sme sa na prieskum. Myslím, že som v sektore nebol naposledy. Má svojho genia, úžasnú textúru balvanov, skvelý detský okruh a zopár ikonických bouldrov.
Z Avonu sme sa presunuli na dom do Noisy-sur-École spolu aj s rodinkou Adama a Jitky. Deti mali o zábavu postarané a rodičia sa vďaka umne zvolenej lokalizácii príbytku mohli baviť vyberaním zo širokého portfólia blízkych a kvalitných sektorov každý jeden deň.
Zhodou okolností bol prvý deň na novom dome aj významným dňom pre Fontainebleau a okolie. Padol tu historicky najvyšší úhrn zrážok za 24 hodín. Bol to však zároveň jediný deň, kedy sme museli kvôli počasiu zvoliť rest day. Chlapci mali aj vďaka tomu dostatok času na nerušený výber angličákov, ktoré si zvolili za svoj francúzsky suvenír.
Druhá polovica augusta lezeniu priala. Bolo teplo, no nie extrémne horúco, a panovalo pomerne stabilné počasie bez zrážok. Rozhodne sa letnému boulderingu vo Fontáči netreba vyhýbať. Teší ma nová skúsenosť a verím, že z nej v budúcnosti ešte veľa vyťažíme. Ale poďme už do ďalšieho sektora…
Po výdatnom daždi bolo treba voliť otvorený sektor s tvrdým pieskovcom. Voľba padla na Rocher Fin. Máme tento sektor veľmi radi. Vďaka dlhšie trvajúcemu prístupu tu zväčša nestretnete veľa ľudí. Bouldre a obrovské pieskovisko potešia nielen dospelých. Bol som tu asi štyrikrát, ale opäť som objavil bouldre, ktoré som nepoznal.
Po klasike to chcelo trošku objaviteľského vzrúša. Veľa som o ňom počul, veľa prelezov videl, veľakrát som tam dokonca aj chcel ísť, no nezadarilo sa. Apremont Désert po prvýkrát. Môžete ho kľudne aj nemilovať, ohŕňať nosom nad jeho roztrúsenosťou, ale pokiaľ mu nazriete pod pokrievku, voľbu svoju neobanujete. Kopec pekných sedmičiek na každom rohu, super šestky a pod majestátnym Le Pilier du Désert na vás aj tieň skromnosti zasadne.
Každým jedným dňom na skalách si poviete, že prstom by deň pokoja neuškodil, ale dá sa to? Dá sa neliezť, keď môžete? Dá sa neliezť vo Fontáči, keď môžete?
Nedarí sa mi to. Stále sa mám čo učiť.
Sektor La Ségognole nám poradil Rasťo. Menší, menej známy a poriadne koncentrovaný. Po minútovom prístupe (my sme ho mali z domu pešo asi 15 minút) mu aj odpustíte, že má ponuku obmedzenú do stupňa 6 (až na pár výnimiek). Prestiera vám stolík plný výborných okruhoviek a robí to dobre. Rozhodne jedna z najlepších premiér.
Objavné chúťky nás neopúšťali. Na ďalší deň sme s Adamom vybrali sektor Rocher du Télégraphe. Sprievodca sľuboval krásne kúsky, ale realita spočinula v kopci uprostred hustého lesa bez zjavných línií okolo nás. Pochopili sme, že tento sektor si vyžaduje inú konšteláciu a prešli sme do neďalekého Canche aux Merciers.
Prevarený sektor, ale zaslúžene. Mimoriadne spektrum farebných okruhov, bouldre všade, kam oko nazrie. Ideál na pracovný týždeň, lebo víkendy bývajú veľmi rušné. Nám to vyšlo akurát na nedeľu a nájsť miesto na parkovanie nebolo ľahké. Rozmery sektora zabezpečia rozptyl ľudí, no po menej rušných sektoroch bol toto návrat do vesmíru popularity Fontáča. Napriek tomu sme si výborne zaliezli a opäť sa mi podarilo objaviť pár sedmičiek, o ktorých som doteraz nevedel.
Dievčatá si pred dvoma rokmi nechali v Isatise rozlezený projekt a usúdili, že pondelok je ten deň, aby si pod neho opäť rozložili matrace. Dieťa sem, dieťa tam, tvrdá lezka, mäkký prst a projekt zostal projektom. Nevadí, za pokus to stálo.
Ako som sa poflakoval v okolí, nedalo mi nepozastaviť sa pod legendárnym bouldrom El Poussah. Počas chladných dní som ho zakaždým obchádzal. Vtedy to akosi nefungovalo, teraz mala naša príťažlivosť úplne iné grády.
Obul som lezky a začal sa oboznamovať s vyhriatou oblinou. Orientácia bouldra vzhľadom na zapadajúce slnko mi príliš nepriala. Ja vždy hovorím, že atmosféra predčí akékoľvek úskalia. Veď je to “len” 7A a pritom veľmi pekné a majestátne. To proste musíš chcieť preliezť! A tak sa stalo.
Ďalší deň volíme pre nás málo prebádaný sektor Franchard Sablons. Oblasť schytá chválu krátko po príchode. Super koncentrácia okruhoviek a niekoľko skvostných sedmičiek roztrúsených vyššie v sektore. Labyrint balvanov zabezpečí stratu nejedného dieťaťa, ale stále ich máme v skupine dosť na to, aby sa našli. Vrátili sme sa v plnom počte, bez kože, hladní, ustatí. Nový deň nenechal na seba dlho čakať.
Neprší, a tak lezieme. Aké krásne! Svaly s tým už akosi počítajú, prsty zostanú najprv vždy zaskočené, ale potom si zvyknú. Povedal som si, že by som predsa len skúsil aj niečo trochu ťažšie a navrhol som návštevu Roche aux Oiseaux, kam ma tíško volal starší rest. Nikto nenamietal. La Mandarine príliš neodolával. Aj si vravím, že som možno mohol pri výbere bouldrov trochu pridať plyn, no nezdá sa mi, že by som v niečom strádal. Práve naopak. Na Fontáči sa mi vždy veľmi páči, ako sa človek dobre rozlezie, pohybovo súznie so skalou tak dokonale a sebavedome, až má pocit, akoby tu žil celú večnosť. A potom ho prekvapí, že ono sa to ešte stále dá posunúť ďalej. Nemusíte toľko napínať svaly, takmer všetko ustojíte a chytov akoby ste sa len pridržiavali. Už sa vám často ani nechce vláčiť matrac, proste očistíte lezky o koberček a valíte do skonania dňa.
Posledný lezecký deň dievčatá zahlasujú opäť za Merciers. Cieľ je nabrať ešte pred dlhou cestou domov poriadnu kvantitu. S Adamom si dáme pár ľahších sedmičiek, Aďa uzavrie svoju povinnú dvadsiatku a čo čert nechcel, musíme sa s Fontom na nejaký čas znovu rozlúčiť.
Sám som zvedavý, koľko by som tu bol schopný zreťaziť po sebe lezeckých dní. Len tak si liezť. Jeden za druhým. Jar, leto, jeseň, zima. Počasie vám na výjazde do veľkej miery určuje tempo lezeckých dní. Ale čo, keď je stále pekne? Problém je, že poznáte deň odjazdu. Či chcete, alebo nie, tlačí na vás.
Preto nás prirodzene trápia podmienky. Riešime vhodnosť termínu, kedy by sme si najlepšie zaliezli. Alebo aspoň zaliezli. Pýtame sa, či je leto vhodné, a pritom o Fontáči snívame s okresanými možnosťami každý jeden deň. Chceme to zažiť, ale nevieme kedy. Nevieme, kedy by sme si to užili naplno. Fakt v lete? Chceme aj niečo vyliezť, máme výkonnostné ciele, ale váhame kvôli podmienkam. Toľko premenných, toľko zbytočných polien.
Fontáč je úžasný. Kedykoľvek. Mať možnosť je základ, toho sa chyťte. Všetko ostatné sú zbytočné pochybnosti.
Oli
Foto: Adam, Oli
Komentáre