Je to ten najkratší časový okamih, aký poznám. Lezečky na nohách, ruky namádžované, vizualizácia krokov a mentálny koncept prelezu hotový, možno ešte raz žmurknúť a idem na to… Nikdy by som nepovedal, čo všetko sa môže zmeniť počas jedného poklesu viečok. Zrazu je všetko inak. To naozaj som mal tak dlho zatvorené oči? Všade po matraci sú deti, v pytlíku nemám mádžo a hľadať kefky niekde v dohľadnej vzdialenosti by bolo naivné. Koncentráciu na prelez okamžite podkul hlučný džavot – no dobre: krik, škrekot, hurónsky rehot a plač. Vyzúvam lezečky, pretože v topánkach sa predsa len lepšie uteká zachraňovať dieťa, ktoré beží k rušnej ceste. Medzitým však musím lapiť drobca, ktorého balans na skale má ešte svoje medzery. Dieťa zachránené, vlastne aj to druhé, tak šup šup nakŕmiť hladné krky. Pár hltov a peristaltika na seba nenechá dlho čakať. No jo, po ceste na záchod možno aspoň nájdem nejakú kefku. Nič. Ale potešia aj stratené hrabličky s lopatkou. Zrazu príde dieťa odvedľa, že mu mám podržať kytičku kvetov a nech ma ani nenapadne ju niekam položiť. Vravím si, v pohode, onedlho si pre ňu príde a druhou rukou zatiaľ postavím Bratislavský hrad z piesku. Pretože taká bola objednávka. Po pol hodine už stojí aj štvrtá veža. No dobre, keď treba aj tunel a jahodové koláčiky so šiškami, tak asi naozaj treba. Zatiaľ čo kytička v druhej ruke zvädla, môj kontakt s bouldrom sa zmenil už len na vizuálny. Čas obedného spánku je tu. Super. Polovica detí odpadá, pomaly aby som namádžoval. Omyl! Ešte je tu zvyšok predsa. Vraj, čo si dáme dobré? Aj ten hrad už položilo zemetrasenie a v diaľke vidím, ako sa blíži ďalšia kytička. V pohode, dáme dezert, naložíme vyklápačku, postavíme podjazd s garážou a pôjdeme nazbierať kamienky na vydláždenie príjazdovej cesty k novému hradu. Samozrejme, s kytičkou v ruke. Zatiaľ už prichádza vyspatá polovica úderky a s ňou aj nové potreby. Ideme pozrieť mŕtveho chrobáka. A za balvanom vraj bola jašterička. Nič sa nedeje, ešte stále máme hodinku, kým budeme musieť ísť na dom. Deti zaujaté, konečne môžem dať pokus. Utekám pod boulder, nanešťastie to niektoré všímavé deti uchopia ako impulz na naháňačku. Pred bouldrom teda odbočím, aby som ich presmeroval ďalej. S nádejou, že nové prostredie ich na nejaký čas zaujme sa potichučky vraciam k matracom. Deti ma však predbehnú. Bouldermatky sú totiž super. Dá sa po nich dobre skákať, sú farebné a majú zaujímavé nápisy. Jašia sa, kefujú a mádžujú po celom tele. V pohode, veď zajtra je tiež deň. Len si musím dať pozor, aby som nežmurkol…
Človek sa v tom ale časom naučí chodiť. Respektíve, naučí sa veci brať viac s humorom a očakávania vytlačí na poslednú koľaj. Najdôležitejšia je predsa šťastná rodinka a všetko ostatné (napríklad bouldering) je už len krásnou čerešničkou.
Počasie nám našťastie po celý čas naozaj prialo. Až na jeden upršaný deň bolo pekne a teplo, proste ideál podmienka pre všetky lopatky a formičky. Hádam len ten bouldering by neurazili nižšie teploty. Ale na to ani nepomyslíš.
Sektory sme volili rozvážne. Ideálne, ak boli dostupné s kočíkom, nachádzalo sa v nich množstvo ľahkých bouldrov a nejaké tie sedmičky. Fontáč je v tomto Bohom. Dokáže uspokojiť všetkých. Dokonalé miesto na rodinnú dovolenku s deťmi. More a piesok. More balvanov.
Sranda bola veľká. Obzvlášť, keď sa nám s Kubom podarilo uvoľniť na nejaký boulder. Každý vzal lezečky, mádžo, matrac, jedného čertíka a šli sme. Skôr, ako sme stihli definitívne uložiť matrace pod nástup, bola z nich parádna šmykľavka. Jeden obul lezečky a druhý vymyslel lákadlo, ktorého úlohou bolo dostať šibalov aspoň 10 metrov od dopadovej plochy. Väčšinou sa to podarilo na dva-tri bleskové pokusy. Potom sme sa prestriedali a bolo treba vymýšľať znovu. Často zabrali aj maškrty, prípadne blbé nápady ochutnávať šišky a tak. No s vidinou ďalšieho pokusu necháte dieťa aj dochrúmať. Čo vám poviem.
Keď sa blížil každodenný odchod zo skál, bolo potrebné pripravovať sa naň aspoň o hodinu skôr. 5 minút balíte všetky veci, ďalších 5 minút zakopávate vydlabané jamy na prístupových chodníčkoch a zvyšných 50 hľadáte stratené autíčka po sektore.
Ale že bolo dobre, to nám nikto nevezme. Síce sa domov vraciame zhumpľovaní, dni v lesoch v okolí Fontainebleau nabrali špeciálny punc kvality. Ono to tak bolo vždy, keď som tu strávil nejaký čas, no tieto rodinné kapitoly sú oveľa hodnotnejšie. Pretože nie je umenie preliezť boulder v podmienkach! Vyskúšajte namádžovať z prázdneho pytlíka, očistiť chyty stratenou kefkou, chytiť flow pomedzi nekonečné detské otázky, spotovať naraz lezca aj dieťa, padať z bouldra pomedzi mladé krehké telá, alebo len nájsť odvahu vyhlásiť, že idete dať pokus.
Na konci dňa sa aj tak počíta len jeden vrchol. Vybláznené, šťastné a spiace deti. No a ten moment, keď si vývrtka namotá korok. Vtedy otvoríme sprievodcov, aby sme vybrali ďalší sektor. Veď zajtra sa lezie!
Oli
Komentáre