

O boulderingu nielen na Slovensku
V prvej polovici jari počasie naozaj prialo, bolo chladno a sucho. Ľudí na lokálnych bouldroch už bolo ale menej. Prichádzajúce leto postupne povoľovalo putá, zo zimných bouldristov sa už opäť stávali lanolezci, lokálni návštevníci sa postupne posúvali aj mimo regiónov. Aj keď to vyzeralo, že sa všetko postupne vracia do starých koľají, svoju inakosť si jar zachovala.
Malokarpatské lesy sú zmesou horninovej všehochuti. Žula, vápenec či kremenec, občas sa proste opráši lokálna skalka a vzniknú na nej sympatické línie.
Sú to roky, to som mal hádam ešte len svoje druhé lezečky, keď sme sa s Otom dohodli, že nám ukáže bouldre na Rybníčku. Chodieval tam v rámci svojich cyklistických výjazdov. Vždy si len z hlavnej cesty odskočil preliezť previsnutú hranu na hlavnom masíve pod hrebeňom a šliapal ďalej. Hrana nás vtedy oslovila, tuším sme ju skoro preliezli. Vymenil som veľa ďalších párov lezečiek, kým som sa na Rybníček vrátil.