Rok sa s rokom stretol a opäť to na nás došlo. Počas leta sa marinujeme vo vlastnej šťave na niektorej z bouldroviek, už druhým rokom ale aj s vidinou chladnej drsnej tatranskej žuly aspoň raz za leto. A tak sme aj tento rok cez víkend 16.-18.7. vyrazili na Bašty.
Túto víkendovku sme absolvovali už druhýkrát, oficiálne ju teda môžeme nazvať tradíciou. Tradične sme si hore niesli bouldermatky aj batohy, a keď sme ich konečne zložili na mieste určenia, celkom slušne nás boleli nielen kľúčne kosti. Bolesť sme ale vyvážili dobrým spánkom, kvalitnou, vlastnoručne vynesenou potravou, a v noci pohľadom na neskutočný plagát hviezd na oblohe.
Ciele sme si nahlas až tak nehovorili, každý sme ale nejakú tú tajnú či menej tajnú ambíciu mali. Pred projektovaním nás zlákal rozlez na novinkách. Trošku nám tá vášeň zhorkla, keď sme zistili, že po suti to predsa len ide pomalšie a čo sa zdalo byť päť – maximálne desať – minút, mohlo byť kľudne polhodinové šlapanie pod boulder Super Mário 7C. Unavení po ceste sme začali spolu s Cyrilom rozkladať matrace, mne sa rozklepané kolená pri hode bouldermatky podlomili a ako dlhý, tak široký, som sa prelomil cez hranu kameňa, na ktorom som stál. Nie najutešenejší začiatok…
Chvíľkový otras sa ustálil pri flashovom pokuse Super Mária. Chalani povzbudzovali: „poď, skús to flashnúť!“, aj keď som sa veľmi necítil. Kolená, ak boli unavené pred pádom, boli po ňom ako z rôsolu, tras som ale dokázal eliminovať natoľko, aby sa ten flash podaril. Kúsok po mne sa na pár pokusov bouldrom prehnal aj Cyril a spoločne sme skonštatovali, že Super Mário je parádny, no možno trošku ľahší. Pri takom peknom kuse skaly ale na tom až tak nezáleží. Na rozlez sme ešte pred Super Máriom vyliezli jeden ľahší boulder, možno 6C+. Nevieme, či ho niekto predtým liezol, čo však vieme je, že Adama pekne oskalpoval na brušku prsta.
Prišiel čas na projekty – Thanos 8A. To bola hlavná výzva pre chalanov. Kto pozná Cyrila vie, že sily v tele aj v prstoch má neúrekom a spolu s mysľou taktika je to zabijácka kombinácia. Že sa ale v Thanosovi prejde prvým ostrým pokusom som nečakal. Ledva Adam stihol zapnúť video. Aj to sa po spätnom pozretí zdalo akési prirýchlené, lebo tempo, akým Cyril prefičal aj najťažšie úvodné kroky, bolo vražedné. V pozadí prelezového videa už bolo počuť len tiché: „A ako mám teraz liezť!?“ od Jura. Zaťal sa, skúšal, ale prvý krok, podľa ktorého dostali Thanos aj jeho o kúsok ľahší brat Hulk meno, ho nepustil ďalej. Snáď nabudúce, pretože Juro ako autor Hulka 7C+ na to jednoznačne má!
Na začiatku Bášt sa nachádza mini-sektor, ktorý dostal pri prvých návštevách názov Chladnička. V malej depresii sa dlho do leta drží sneh a aj my sme ho našli ešte kopu, keď sme sa presunuli pod Hypernation 8A. Do nástupu sálal zo snehu príjemný chlad a chyty držali ako prilepené, pokiaľ neboli zrovna trochu mokré.
Je príjemné mať pocit, že dokážete boulder vyliezť. O to viac, keď sa jedná o niečo ťažšie. Niekedy je vnútorný barometer nastavený až príliš optimisticky a čo sa zdá ľahké, zrazu vycerí zuby. Niekedy naopak, môže ukazovať až príliš nízke hodnoty a aj madlo zamykáme ako tú najmenšiu lištu. Mihály Csíkszentmihályi opísal stav zvaný „flow“, v ktorom sa ľahkosť spája so silou a človek má pocit, že to, čo robí, ide hladko a od ruky. Vtedy je barometer v rovnováhe. Pre mňa bol prelez Hypernation nájdením práve tejto rovnováhy a stavu beztiaže. Chvíľkový flow v prítomnom okamihu. Toľko filozofické okienko.
K Hypernation existuje ešte neprelezený variant. Za najťažším odbočí doľava a smeruje kolmou platňou na vrchol. V sprievodcovi by si určite zaslúžil aj malú smrtku, pretože padať z vrchu už nie je úplne komfortné a spolu s Cyrilom sme si pády niekoľkokrát naskúšali, kým sme sa odhodlali do najťažšieho kroku. Určite k pôvodnému bouldru pridá na obtiažnosti a aj keď má v podstate len dva až tri ťažké kroky, dodáva už aj tak peknému bouldru ešte niečo navrch. Podarilo sa mi krok spraviť a boulder doliezť zo stoja, zo sitstartu výzva stále čaká.
Sú bouldre, na ktoré človek chodí znova a znova v nádeji, že niekedy sa stane niečo inak, že to konečne klapne a ten neskutočne vzdialený či nepodržateľne malý chyt bude zrazu bližšie, väčší či trošku bližšie k zemi. Na Mašine 7C som bol síce len trikrát, aj tak som však mal pocit, že ju už skúšam roky. Asi preto, že som ju vždy skúsil len raz na rok… To taký Cyril ju má určite radšej a strávil v nej dlhšie. A preto sme nespravili výnimku a pustili sme sa do nej aj teraz. Kolieska na Mašine sa krútili, škrípali od námahy, už to aj vyzeralo nádejne. Žeby sa ten chyt naozaj priblížil?
Nakoniec som z tohto ťaženia vyšiel víťazne len ja. Chalanom chýbal len kúsok, aby pekelný stroj porazili. Bude sa treba vrátiť. Nabudúce máme ale po čo dojsť všetci – Mašina má totižto ešte sit-start.
Kto bouldroval, turistikoval, alebo len sedel niekde vonku v Tatrách, tak sú mu malé, pekelne otravné mušky dôverne známe. Lietali nám všade – okolo hláv, do uší aj nosa. Bránili sme sa všelijako, vymakal to hlavne Juro. Vďaka svojmu dokonale premyslenému odevu a aj preto, lebo muchy išli hlavne na neho dostal prezývku Pán Múch. Tak sa temer volal aj posledný boulder, ktorý sme spoločne s Cyrilom vyliezli, neskôr sme však zistili, že už vylezený bol a má aj názov – Kendo 6C. Krásne, mierne previsnutá platňa bude určite jeden z highlightov Mengusovskej doliny, teda instantnou klasikou.
Čo viac? Už len predieranie sa kosovkou, nájdenie chodníka, pivo, parené buchty a ovocné knedle na Popradskom. Nasledovala dlhá cesta autom a vstrebávanie zážitkov cez tenkú kožu na prstoch. O rok si snáď takto dobre zaBaštíme znova!
PS: Z mojich prelezov som zostrihal aj video, ktoré si môžete pozrieť tu:
A ak ste zvládli vysloviť meno maďarsko-amerického psychológa, máte môj obdiv…
Aďo
Komentáre