Boulder.sk

Ak ste si niekedy listovali sprievodcom Boru, tak možno tušíte, o čom to tu hovorím. Takto nejako vyzerali naše konverzácie nad pivom a bramboračkami v kempe “U paní mámy” v Teplicích nad Metují, kde sme po večeroch dumali nad projektami na ďalší deň. Smrtka znamená nebezpečenstvo, zlý dopad a potrebu značného množstva morálu, činka symbolizuje silový problém, pohárik zas naznačuje, že sa jedná o svetový zážitok z parádnej linky. Aj na základe nich sme sa rozhodovali, kam si to nasledujúci deň namierime. Smrtky, činky a poháriky nás však svojim spôsobom sprevádzali už od počiatočného nápadu zorganizovať spoločný výjazd. Ako? Poďte to s nami zistiť!

Smrtka prvá – kto ide?

Veď to poznáte – mesiac či dva dopredu sa dohodnete, že nejaký víkend pôjdete na spoločný výjazd. Udalosť vložíte do kalendára v mobile, dáte si ďalšie pivo a začnete snívať o nových obzoroch niekde na rakúskej žule. Po nejakom čase to však začne. „Mám ísť vtedy na svadbu, takže sa nepridám.“ „Mám veľa roboty, nedá sa mi, sorry.“ „Ale veď má aj tak pršať, pôjdem len niekde do okolia na lano.“… Počet účastníkov sa zrazu stenčuje a stenčuje, a zrazu ste ostali len traja. Nevadí, stáva sa, aj v troch sa dá uskutočniť super výjazd! (Chalani, nemyslím to v zlom, sorry :D)

Smrtka druhá – ako bude?

Keď už máte zostavu, úradovať začne počasie. Lepšie povedané, vaše poňatie počasia. Vďaka našim vymakaným technológiám máme na mobile tri rôzne appky, na každej dva rôzne modely predpovedí a k tomu aktuálne snímky z radarov a družíc. Týždeň pred výjazdom začnete sondovať. V Zilloši podľa Nórov prší, Silvretta tiež nevyzerá dobre. A čo meteoblue? Tiež nič moc. Nešli by sme na Popradské? Mhm, Aladin hlási dážď, Nóri tiež, ale len na sobotu. Ale možno sa ešte zmení ten Zilloš. Veď počkajme.

Podobnú procedúru opakujete niekoľko nasledujúcich dní naivne dúfajúc, že sa predpoveď zlepší. Nakoniec rozšírite portfólio a začnete sa zamýšľať nad alternatívami. Nám z našej dôkladnej analýzy vyvstali ako víťazi Bor a Ostaš. Pršať tam veľmi nemalo a aj keď sme vedeli, že niečo môže byť mokré, vyzeralo to na základe predpovedí najlepšie. Bolo rozhodnuté. A že v Zilloši a Silvrette nakoniec nebolo tak zle? Ozaj nebolo. Mohli sme ísť. Ale oplatí sa nad tým zamýšľať? Asi nie. Možno však nabudúce nebudeme tak veľmi dbať na Ireny, Aladinov a iných, ktorí vedia veci niekedy skôr skomplikovať ako pomôcť.

Smrtka tretia – človek mieni…

Do kempu v Teplicích sme dorazili vo štvrtok v noci. Na recepcii nás privítala pani, ktorej sme neskôr familiárne a potajme hovorili „paní máma“. Keďže bola pôvodom Slovenka, našli sme spoločnú reč a miestami sme mali pocit, že si nás tak trochu „adoptovala“. Pri nočnom príchode sme ešte stihli záverečnú, každý sme si dali načapovať dve orosené, rozložili sme stan, chvíľu podebatovali a zaliezli sme do spacákov s nedočkavým očakávaním, ale aj miernou obavou. Tá sa potvrdila pravidelným „klop-klop-klop“ na tropiko stanu niekedy nadránom. Ranný dážď neznamenal pre piesok dobrú vyhliadku, no dúfali sme, že hrubší ostašský materiál by mohol do pár hodín vyschnúť. Po raňajkách sme sa teda nikam nenáhlili, dali sme si prvú kávu, druhú kávu, a pred odchodom na skaly sme ešte premerali Jurov kufor, aby sme zistili, aké rozmery bouldermatky sa do neho vojdú. O to viac nás prekvapilo pravidelné „klop-klop-klop“ na listoch stromov nad našimi hlavami, keď sme skladali matrace pod prvým kameňom. Nezostávalo nič iné, len zaliezť pod najbližší previs a počkať, kým dážď ustane. Vydarený začiatok výjazdu…

Smrtka štvrtá – auč, to bolí!

Keď sa z dažďa stalo len také smoklenie, rozhodli sme sa trochu preskúmať sektor, a keď aj smoklenie ustalo, s malou dušičkou sme popri prechádzke cez mokrý les hľadali suché previsy a potenciálne línie, ktoré by ešte mohli vyschnúť. Aj slnko sa na chvíľu ukázalo, para z lesov sa začala zdvíhať spolu s našim duchom, a tak sme zobrali matrace spod previsu a pobrali sa pod prvú suchú strechu. Rozliezku sme určili v mierne previsnutých líniách Veľkého Střecháča a všetko sa zdalo byť dobré, mne však bolo jasné, že to v mojom prípade až také ružové nebude. Pred časom sa mi totižto začal ozývať lakeť a aj keď som vzýval všetky mocnosti pohanské a iné, nepomohlo. Už pri prvých pohyboch sa prihlásil o slovo a po pár bouldroch som v hlave začal preberať scenáre s východiskom, že budem po zvyšok výjazdu fotiť. Našťastie som mal po ruke Jura, ktorý mi ukázal, ako lakeť tejpnúť aspoň obyčajnou tejpkou. To pomohlo natoľko, že som celý výjazd mohol liezť relatívne v pohode, aj keď som sa musel niekoľkokrát po vzore Tutanchámona previazať. Na dôvažok som si ešte počas výjazdu vytiahol dvoch kliešťov, Filip si narazil kostrč a Juro zaskuvíňal v poslednom bouldri, kde si pod kožou na prste vyrobil peknú podliatinu.

Našou poslednou smrtkou bola teda smrtka bolestivá. Niekedy sú však aj štyri smrtky vyvážené krásou bouldra tak, že doňho človek nalezie, aj keď sa zubatá zlovestne škerí spoza najbližšieho kameňa…

Činka

My sme sa však ani touto smrtkou odradiť nenechali. Odmenou za to nám boli slnečné lúče, ktoré poobede na Ostaši predsa len vykukli na dlhšie a po dôkladnej inšpekcii výlezovej hrany sme sa mohli pustiť do nezatečeného Monster of Pop 7C. Trochu vlhkosti zapríčinilo pár strelených líšt, pred slnkom sme si miestami museli cloniť šiltovkami. Konečne sme sa však poriadne zakusli do toho, na čo sme si brúsili zuby – do kusu poriadneho českého pieskovca! A výsledky na seba nenechali dlho čakať. Po dôkladnej pauze sa Filip ladne Monsterom prebehol a zaklincoval tak hlavný cieľ výjazdu hneď v prvý deň. Nebudem trochárčiť, vravím si, a tak ďalší pokus prináša ďalší prelez. Juro veľmi Popu neholduje, je asi na iné, takže naňho si boulder ešte počká. Zato sa však evidentne vyzná do fantasy, pretože ako jediný preliezol posledný boulder dňa Mordor 7B/B+. Aj napriek dažďu sme sa teda nevzdali, vytrvali sme a za to nás večer po lezení čakal v bufete gurmánsky jelení guláš.

Ďalšie dva dni sme sa už naplno venovali jemnému pieskovcovému boulderingu na Bore. Informácie o parkovacích povoleniach sme mali rôzne, rozhodli sme sa preto neriskovať a prvý deň sme si cestu k balvanom pekne odšlapali z Machova. Dlhý nástup sme si spríjemnili precvičovaním „české mluvnice“. Činkou našej borskej návštevy bol Tetrachlorid 7C, ktorého ostré dierky a lahodná jednoprstovka zanechali na mojich prstoch obriezku, vyliezť ho po dvoch dňoch posledným z posledných pokusov bol však pocit, ktorý mi ešte dlho zostane v pamäti.

Juro sa s ním dva dni mocovať nemusel, ani jeho ale zadarmo nepustil. V ten istý deň pridal aj aj skvostnú „Pilkovinu“ – oblý mantel nízko pri zemi, kde silný tricák a veľká styčná plocha dlane sú (temer) zárukou úspechu. Podpis majstra Tomáša „Svišťa“ Pilku sa nezaprie.

V našej lezeckej skupinke je sem-tam možné pozorovať určitú súťaživosť. Vlastne celkom často. Je to však súťaživosť priateľská – teda taká, kedy pri vlastnom úspechu treba kamaráta podporiť, ale ho aj mierne podpichnúť a užiť si svojich päť minút slávy. Nie je v tom škodoradosť ani nevraživosť, jednoducho sa navzájom doťahujeme a poťahujeme vpred. Nebolo tomu inak ani na tomto výjazde. Skóre sa ráta za najťažší prelezný boulder a bolo zatiaľ nasledovné: Filip 1, Juro 1, Aďo 2. A to bolo treba zvrátiť!

Posledný deň sa teda chalani zakusli do bouldra na bludnom balvane niekde na okružnici borskej galaxie. Hvězdice 7C je krutý nástup z malých chytov do traverzu po oblých dierkach a Juro v ňom vymyslel nakopnutie špičiek, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Nalle Hukkataival. Vďaka nemu sa ale niekoľkokrát dostal do tzv. pozície praclíku, z ktorej bolo náročné sa vymotať a tak sa prelez aj napriek enormnej snahe nepodaril. Ale klobúčik dole Juro, takto som ťa snáď ešte zadrtiť nevidel.

Filip mal takisto v Hviezdici sľubné pokusy, únava si však už vybrala svoju daň a hlavný cieľ už beztak splnený bol. Ja som do Hviezdice temer nastúpil a usúdil som, že je škoda mapkami chalanom mastiť chyty.

V našej hre sme sa riadili pravidlom „nejvyšší bere“. Pre niekoho chvalabohu, pre iného žiaľbohu, každopádne 2 x 7C prebilo a tak som bol pasovaný do role pomysleného víťaza. V skutočnosti však náš výjazd víťazov ani porazených nemal, pretože sme si jednoducho všetci svetovo zaliezli. A to sa, priatelia, počíta najviac!

A čo je vlastne ten pohárik?

Vo vysvetlivkách v sprievodcovi sa pri poháriku uvádza komentár „world-class“, teda boulder, ktorý by sa ani v prestížnych svetových oblastiach nestratil. Niekoľko takých sme videli, zopár sme aj vyliezli. Najväčšou výhrou však bolo, že sme sa aj napriek predpovediam, ktoré boli miestami všelijaké, rozhodli predsa len ísť. Že sme zmokli? Že aj v Zilloši bolo pekne? Nevadí! Na ostašskom aj borskom píšečku sme si zaliezli dosýta a tak dozlatova vypečené bramboračky, mastnú klobásu a vychladené točené pivečko od paní mámy by nám veru len tak hocikde nenatočili. A preto si tento náš český výjazd zaslúži okrem úvodných štyroch smrtiek aj poriadnu činku a víťazný zlatý pohár!

Aďo