Aj keď na začiatku, sme v tom až po uši

Ľubica a Matej
Nie je ľahké pustiť sa do článku o bouldrovaní, keďže sa stále cítime ako nováčikovia. Liezť chodíme od septembra, neraz nás však prelezie aj kamarát, ktorého zoberieme na stenu prvýkrát. Nie sme zrovna typické športové typy, ani nemáme veľa svalov. Takých tých fakt viditeľných myslíme. Lezenie si omakávame opatrne a s rešpektom.

Musíme verejne a pateticky vyjadriť lásku k Ferovi a Lenke, že nám ukazujú čaro chytov a zložitých krokov. Naše srdcia, ktoré milujú hravosť, bouldering úplne opantal. Milujeme odhaľovanie tých správnych krokov a pohybov pri každom jednom bouldri. Toto je akýsi stručný úvod, aby sme vám objasnili, že aj keď sme na začiatku, sme v tom až po uši. Zatiaľ máme trpezlivosť sami so sebou a s našimi neovládateľnými telami. Radosť z prekonávania sa nás ženie vpred.

_GAL1620

_GAL1621

Po trištvrte roku nastal teda čas, kedy sme prijali Ferovu ponuku a išli sa pozrieť na Končitú na tie ozajstné skaly. Na tie, ktoré vám zoderú nielen prsty, ale rovno celé dlane a zopár škrabancov máme aj na stehne a inde.

_GAL1613

_GAL1650

_GAL1830

Bolo krásne idylické počasie, aj keď, že vraj pre hardcore bouldristov bolo príliš teplo. Náš prvý boulder, ktorý sme opáčili, sa volal Prezliekáreň. Bolo to super! Páčilo sa nám, že nie sme limitovaní chytmi. Expedícia mala skvelých ľudí a lezcov, čo bolo pre nás nováčikov veľmi fajn. Kto sme teda boli: Fero (možno ho poznáte pod menom Sensei), Tony, Ľubka, Peťo a Katka. A my dvaja – Ľubica a Matej. V tomto zoskupení sme sa ako hobiti presúvali po lese. Doma sme sa obávali, či to nebude na nás príliš náročné – taký celodenný výlet. Predsa len, najdlhšie sme boli vnútri na stene 3 hodinky. Malo to však iný charakter, ako keď lezieme vnútri – viac sme oddychovali, spoznávali nových kamarátov a sledovali borcov (oni sami by sa tak iste nenazvali). Dokopy sme vyliezli asi tak tri či štyri bouldre obtiažnosti 4. No poctivo sme skúšali rôzne kroky aj pri náročnejších kúskoch. To sme potom pučili oči, keď zrazu niekto vyhopkal s ľahkosťou niečo, v čom sme sa ani nevedeli pohnúť.

_GAL1866

_GAL1780

_GAL1709

_GAL1746

_GAL1728

Niektoré skaly boli ohromujúce, spomenieme napríklad Krokodíla či Levitáciu. Ku koncu dňa sme už veru cítili zošmirgľované ruky a morálka upadala. Hlavu sme však mali vyčistenú a spomienka nás bude ešte dlho živiť. Na druhý deň sme mali takú čudnú svalovicu, že nás bolela pravá noha a ľavá ruka. Môže za to iste krok, s ktorým sme sa trápili. Toto nás však neodradí od zahryznutia sa do ďalších skalnatých dobrodružstiev! Vďaka ti bouldering a skaly, že existujete <3.

Ľubica a Matej

foto: Peter Gall

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *